Stretch - You can’t beat your brain for entertainment (1976)

Náhodná kúpa kedysi okolo prelomu Milénia mi do rúk vohnala album You can’t beat your brain for entertainment od skupiny Stretch, o ktorej som dovtedy nič netušil.

Akustika a rázny drsňácky spev, od úvodných okamihov skladby Fixin’ to die je jasné, že tu máme neotesané blues s dávkou rockovej priamočiarosti. A naozaj rytmika „pravekého“ strihu podčiarkne parádne predstavenie najlepšej veci, akú som kedy od Stretch počul. Spomínam si, že keď sme s kapelou hrali v Prahe, pustil som toto CD v prestávke a jeden nemenovaný bluesman pokrčil nosom a spýtal sa ma , že čo to je, však je to také drsné. A ja vraví, že však to je ono. Hold, Eric Clapton nakazil rockové duše svojou uhladenosťou natoľko, že blues rock bez mydlových bubliniek už dnes nevonia ani niektorým jeho vyznávačom. If the cap fits ponúka rovnaký recept, akurát akustiku nahradila harmonika. Precítenejšia skladba The way life is sa pýši spevným refrénom, ktorý dopĺňajú jednotónové gitarové vyhrávky, na aké by bol pyšný aj Kossoff z Free. že bola skupina nadšenou obdivovateľkou Status Quo, dokazuje príjemne pozitívny kúsok That’s the way the wind blows. Citlivejšiu strunu rozohráva kúsok Hold up the light, zaujímavé gradované refrény treba počuť. Sólo je ostrejšie ako žiletka po pobyte v pyramíde, slovom, skladba nemá chybu. Aj Stouni by sa mohli triasť, keby zo spevnej hitovky Can’t get enough vzišla zaslúžená sláva. Zmysel pre jemné a hravé pesničky kapela prejaví v Hold on, postupné naťahovanie očakávaní zasa prezentuje v Put your hands up. Z posadeného tempa sa prejde na rýchle, dominuje slajd, čo viac si priať. Rázne gitarové orgie v kombinácii s nekomplikovaným rokecom Loves got a hold on me? Alebo záverečné komótne blues Feelin’ sad? Tejto priamočiarej energickej doske nechýba nič.

Nemôžem si pomôcť, mám z tohto dielka podobné pocity ako u Roryho Gallaghera. Nech žije strapatý blues rock!
reagovat