Traffic Sound - Yellow Sea years : Peruvian psych-rock-soul 1968-71 (2005)

Traffic Sound som prvý raz zachytil v časopise Classic Rock niekedy krátko potom, čo nenastal ani sľubovaný koniec sveta a ani Y2K uragán, a teda po roku 2000. Juhoamerická scéna 60. a 70. rokov (ale aj ďalších dekád) ma míňala a míňa veľkým oblúkom, pred pár rokmi som si však spomenul, že niečo takéto existuje a objednal si pokusne výberovku Yellow Sea Years.

Výberovka obsahuje osemnásť skladieb, dominuje im psychedélia a často počuť peruánske korene, flautičky i perkusie sa nezaprú. Kto má takéto koláže rád, ten by mohol byť dokonca nadšený.

Coververzie z A bailar go go zastupuje Sky pilot a je až podivné, ako verne znie voči predlohe (ešte aj tie echá).

Cenený album Virgin je trestuhodne opomenutý, výberovka obsahuje akurát rockovú hitovku Meshkalina s andskými jajákaniami a dosť neodbytnými dychmi. Je to škoda, nakoľko ide evidentne o sľubnú návnadu, keby som si však niekedy chcel kúpiť aj nejaký album, tento je aspoň neprebádaný.

Album Traffic Sound ponúka skvelé veci, You got to be sure! má mierne „jethrotullovský“ nádych, dokonca sa zjaví priezračná akustická gitara. Chicama way spočiatku pozitívne rockuje, v polovici sa však dostaví meditačná pasáž, ktorá by nezahanbila spevokol psychiatrickej liečebne a následne je z toho parádny hard-psych rock, ktorý graduje s výdržou čínskych komunistov (a teda tak skoro neskončí). Ešte lepšia pecka je naliehavá Those days have gone, akustika jej pristane, emócie nadužíva s vervou narkomana a pritom jej to neškodí! Iste, nájdu sa aj menej zaujímavé kúsky, ako beatlesovská sixtýsovka Yesterdays game. Ale aj v nej je na konci vydarená zmena k hard rockovému vyzneniu. Podobne What you need and what you want kombinuje ostrosť a perkusie so šesťdesiatymi rokmi. Ťažká záležitosť Tibet’s suzettes celkový dobrý dojem z uvedených skladieb už „iba“ korunuje.

Lux je album, ktorý môže pripomenúť Santanu, prípadne veľmi ľahučký etno džez, takže ma moc neberie. Hard rockovo spevný kúsok Lux patrí k tomu naj, čo sa tu z neho nachádza (a že je toho hojne, celých sedem skladieb). Keď si k tomu priradíme tri singlové kúsky á la vtieravá vec Suavecito, je tu hneď desať skladieb, ktoré mi srdce neuchvátili, i keď nie sú zlé (taká La camita je Santana ako vyšitý). Vrchol v dobrom slova zmysle predstavuje dlhočizný potemnený kúsok Marabunta, ktorý sa môže popýšiť ako vydareným introm, tak hard rockovými slohami a džezovo uvoľnenými dychovými sólami. Plus započítajte psychedelické vsuvky, folklórne šamaniny a nečudo, že je z toho desať minút. A Inca snow má tiež niečo do seba, peruánske výhonky sa príjemne snúbia s rockom.

Zvuk nahrávok je pomerne zahuhňaný, ale v tých dobách sa v Peru a okolí tešili z toho, že vôbec majú na čom nahrávať, takže to môže vykoľajiť akurát poslucháča v tvare modernej lokomotívy, ktorá síce sviští stovky kilometrov v hodine, ale tým to hasne. Kam sa hrabe na parný muzeálny exponát, ktorý okolo seba tvorí búrkové mračná dymu, ale má štýl.

Celkovo som rád, že som sa s tvorbou skupiny zoznámil, pár skladieb je výborných. Po albumoch som zatiaľ nezatúžil.
reagovat