Grease Band - Grease Band (1971)

Skupinu Grease Band som zaevidoval (a nepochybujem, že je to jav rozšírený) čoby sprievodné pišťanie v skladbe With a little help from my friends z Woodstocku. Hej, to je tá úžasná Cockerova kreácia s imaginárnou gitarou, hrdelnými uzlinami a „ženskými“ vokálmi v podaní mužského osadenstva. A práve toto krovie sa v roku 1970 od speváka odtrhlo a skúsilo šťastie sólo. Otec stále spomínal na akúsi skladbu z Beat Clubu, aké to bolo fajn, nuž som napokon kúpil debut, že to tam možno bude. A nebolo, šlo o Honky tonk Angels, ale to je jedno.

Album obsahuje desať skladieb a s výnimkou úvodného boogie songu My baby left me s klasickým barovým pianom ide o vlastnú invenciu, čo vždy poteší. Ak by ste čakali nejaký tvrdý rock, rovno si nechajte niečo zdať, hudba Grease Bandu je melodická, pokojná, načuchnutá Amerikou. Nechýba zapojenie akustických nástrojov (Mistake no doubt), miestami má človek pocit, že počúva Rolling Stones s hráčmi, ktorí vedia hrať (Jesse James). Spevné tanečné kúsky ako Let it be gone budia zdanie, že na bavlníkových plantážach bolo všetkým strašne fajn a Lincoln im to poondial. Vynikajúca skladba je Willie & the pigs, neskutočne tlačí na pozitívne emócie, akoby sa dve svetové vojny v dvadsiatom storočí ani neuskutočnili, o iných konfliktoch nevraviac. Nemôže chýbať rokenrol, Laughed in the judge je právom vrcholom albumu, má „džemovací“ charakter, parádne klávesy a dokonca aj akési sólové orgie, ktoré inak album obchádzajú ako džez rock Beatles. All I wanna do je song, ktorý akoby vypadol z prvých albumov Davea Edmundsa. Z country luhov a hájov sa priplazila uspávanka To the Lord, akoby inkvizícia nebudila rozruch. Najdlhšia skladba albumu sa volá Down home for momma a je to citlivá a krehká baladička, ktorá neprekvapivo ukazuje, že kapela mala výborný hlasový fond. Samotná skladba postupne bluesovo zrockuje v tempe, ktoré by vydržal aj obarlovaný starček bez nohy. Ruku hore, kto si takto predstavuje pohodu. Záverečný akustický kúsok The visitor to celé podčiarkne a je to.

Vlastne, nie je. Na CD sa nachádza niekoľko bonusov z BBC, nikdy nevydaný kolísavý životabudič Believe in what you believe je uveriteľný, trojica skladieb z albumu je prakticky verná štúdiovým podobám a na záver je tu druhý raritný kúsok Peyton Place boogie, čo je reggae ako od Marleyho, našťastie je milosrdne krátke.

Takto sa robí presvedčivá počúvateľná hudba, ktorá neskĺzla do popovej prázdnoty a v rádiovom éteri by jej to rozhodne svedčalo. Žiadne inštrumentálne orgie, dôraz na pesničkovosť a veľmi dobrý zvuk nahrávky, ktorý je suchší ako Martini a v dobrom sa podobá na prejav inej britskej skupiny zvanej Free, to sú devízy, ktoré si občas rád vychutnám.
reagovat