Nick Cave & The Bad Seeds - The best of (1998)

Nick Cave je v tom našom rozľahlom a inšpiračne prázdnom prostredí komerčnej muziky tak trošku nepatričný zjav. Hlboký hlas s farbou uvádzača čiernobielych hororových televíznych šou je jednoducho parádny. Ako interpreta som ho však nikdy bližšie neskúmal a s výnimkou videoklipov ani nesledoval (nedalo sa nepostrehnúť, že mu vyšli zbierky textov, nejaké knihy a tak). Až sme raz so ženou nemali za čo utrácať zbytočné papieriky zvané peniaze, a tak sme si kúpili tento výber, že čo to dá. A prinieslo nám to šestnásť skladieb.

Brutálne ma bavia skladby, ktoré sú tak trošku "doorsovské", temné, tajomné, nervózne i kabaretné zároveň. Či už je to model, ktorý neskôr speňažili "od súmraku do úsvitu" chlapíci z Tito & The Tarantula, prítomný v skladbe Red right hand alebo číra psychedélia v dielach Tupelo a The mercy seat. Kombináciou oboch prístupov (a vrcholom výberu) sa tak stáva dlhočizná magoriáda The carny. Mňam. V jednom prípade je psycha až nad mieru, ale aj tak je to aspoň zaujímavé. Áno, reč je o From her to eternity.

Ďalšiu kapitolu tvoria veľmi svojské tajuplné i žiaľne skladby, ktoré síce nie sú práve rýchle, ale napätie v nich tromfne ľubovoľnú energetickú rozvodnú sieť. Nervózne sláky v Stranger than kindness balansujú na pokraji šialenstva, doorsovská melodráma Do you love me? prekvapuje priam gýčovým klavírnym motívom i chytľavým pôsobivým refrénom. Na podivný plavecký videoklip The weeping song nikdy nezabudnem, skladba si ma získala svojou melancholickou a smutnou náladou. Keď sa povie Nick Cave, asociuje sa mi to práve s ňou.

Samostatnou záležitosťou sú duetá s nejakými speváčkami z kategórie - zarobíme - Henry Lee a Where the wild roses grow. Obidve balady sú však vkusné, čo poteší.

Občas sa nájde štylizácia do Cohena (Nobody's baby now, The ship song), inokedy prekvapí civilná klavírna melanchólia (Into my arms). Ejtýsovké hity typu Deanna milosrdne pretrpím, aj v nej je našťastie zastúpený Caveov šialený tón hlasu. Rovnako nudné balady pre rádiá ako Straight to you, či (Are you) the one that I've been waiting for? ma schladia aj v tropických horúčavách (a to nie je pochvala).

Nuž, je to normálny výber psychoterapeutom neliečeného komerčáka s vlastnou tvárou. Nič hudobne zaujímavé, ale to nie je ani Rod Stewart a aj tak si jeho pesničky občas rád pustím. Nick Cave sa prezentuje ako kvalitný popíčkar a rozhodne by som v rádiách privítal viacej takejto spotrebnej muziky namiesto toho odpadu, čo vládne éteru. Po albumoch samozrejme netúžim, ale tento Best of si do neodvratného skonu určite ešte párkrát vypočujem.
reagovat