Ginhouse - Ginhouse (1971)

Hudba je najúžasnejšia forma umenia. Nič abstraktnejšie, čo by nás napĺňalo extatickými estetickými pocitmi, nepoznám (náboženstvo neberiem ako formu umenia). Keď si človek nájde to svoje, dokáže sa do toho zavŕtať na celý život, bez ohľadu na to, že by šlo hoci o zrnko piesku na hudobnej Sahare. Iste, podstatou umenia je vývoj a neustály stav neuspokojeného hľadania a dosahovania vyšších, dokonalejších, novších a neviem akých mét, to však neznamená, že sa máme vykašľať na svoju starú lásku. Obdobie druhej polovice 60. rokov a väčšiny 70. rokov minulého storočia ma napĺňa spokojnosťou, milujem ten zvuk, tú nehanebne bezstarostnú honbu za hranicami ležiacimi za hranicami dovtedajšieho populárneho muzicírovania i nekompromisnú, na dreň obnaženú priamočiaru rockovicu. Hudbu, z ktorej nebolo potrebné nasilu vytrieskať avantgardu či opozičníctvo, len aby si ju niekto všimol (alebo, paradoxne, aby si ju nevšímal takmer nikto, len kôpka vyvolených), a predsa dokázala položiť základy pre všetky možné i nemožné smery, ktoré z nich žijú dodnes, nemožno neobdivovať. Aspoň ja to nedokážem. Načo si od hanby, či pre pocity snobstva navymýšľať rôzne termíny, aby to znelo osobito? Hudbu predsa stačí „iba“ počúvať. A nechať sa prekvapovať. Ako keď značka Esoteric Recordings ohlásila na svojich stránkach titul Ginhouse rovnomennej skupiny. Okamžite som si ho nechal predobjednať, a tak som si ho krátko po oficiálnom vydaní niesol domov, rozbalil, ohlásil v diskusnom vlákne nových prírastkov na Progboarde a hajde počúvať.

Dramatický úvod v Tyne god síce zaváňa meditačnými vôňami s intenzitou dlhoročného bezdomovca v bratislavskej električke, ale nedajte sa pomýliť, časom nabehne klasická hard rocková trojka (basa-gitara-bicie, keby náhodou priaznivci porna netušili, koľká bije), nabaľujúce sa motívy ostro a prenikavo rytmicky naporciuje, nuž to celé budí dojem mäsokombinátu v špičke. A tak to má byť! Do toho si pripočítajte zdvojené spevy a máte jasný obraz, čo je Ginhouse zač. I cannot understand sa ani nesnaží predstierať, že by sa na niečo hrala. Hrá svižnú a melodickú rockovicu určenú každému, kto nepotrebuje v elektronickej ére módu depeší a vystačí si s nástrojmi od Fendera, Gibsona alebo hoci Ludwiga. Jemnejší kúsok The journey síce tiež časom naberie na intenzite, ale dôležité je, že sa tu ozvú aj nejaké pískajúce klávesy. Túžba muzikantov narvať do každej skladby aspoň zo desať rôznych pasáží a blbiniek jasne naznačuje, že kapela sa videla v dobovom „progresívnom“ vlnobití. Portrait picture opäť hard rockuje ako tínedžeri v garáži, kde ich nedostihne žiadna internetová debata o pokleslosti ich snaženia. Schéma zamysleného úvodu a povodňového nástupu je dodržaná aj v ďalších skladbách, či už je to Fair stood the wind alebo The morning after. Medzi menované skladby sa vklinila jemne šuflová (od shuffle, nie zásuviek, nábytkári!) a rozhodne najlepšia skladba albumu And I love her. Hard rockové nápory nie nepodobné veternej smršti na úpätí smrekových porastov Tatier výborne dopĺňajú rôzne motivované vánky, ktorými je skladba prešpikovaná ako asistenčná deva v kúzelníkovej škatuli s nadbytkom šabieľ. Keby som mal album nejako charakterizovať, dal by som do pozornosti nekompromisnú jazdu Life. Hrať málo? Účelovo? Rádiovo? Súčasne? Zabudnite! Toto je číra explózia nadbytku, ktorý si neuvedomuje, že sa strávi tým rýchlejšie, čím nešetrnejšie sa vrhá do hrania. Našťastie, veď sterilných popevkov nám nasledujúce desaťročia nadelili v miere vrchovatej, ktorá by zahanbila nielen Ježiška, ale i Mikuláša, Santa Clausa, Deda Mráza dokopy. K tomu samozrejme patrí aj občasná ťaživá momentka, ako napríklad The house a nepokojne naliehavé vyvrcholenie vo finálnom počine Sun in the bottle, v ktorom samozrejme nechýbajú swingujúce medzihry a mierne znepokojujúci fade-out.

Je to slasť, kúpiť si album nejakej vykopávkovej kapely zo 70. rokov a dostať všetko to, čo človek miluje.
reagovat

pito63 @ 22.07.2013 14:45:38
Pekne si to napísal.
Súhlasím do bodky - je to slasť kúpiť album vykopávkovej kapely zo 70. rokov a čakať, čo bude. Skláňam sa pred Tvojou formou nákupu, ku ktorej som sa čiastočne vrátil aj ja, ako tomu bolo na začiatku 90. rokov...
Nepočul som to hádam dva roky, ale nemám žiadnu pochybnosť o úprimnosti Tvojej recenzie. Album si určite kúpim, lebo sa môžem vysrať na všetky fleky a podobné kokotiny.
hejkal, vďaka za recenziu!

hejkal @ 22.07.2013 15:07:58
pito63 - je to neopakovateľný zážitok, tá radosť, že niečo nové spoznám bez rýchleho počúvania z netu, aby som na to následne zabudol.

pito63 @ 22.07.2013 19:50:58
Presne tak! Zažil som to na vlastnej koži; sťahuješ ako blázon a nič z toho nemáš...
Toto je u mňa recenzent. Kúpi si dielo a potom ho predstaví verejnosti. Takto vyzerá prezentácia obľúbenej hudby a nie tie drísty od zelenáčov, ktorí včera na YouTube hľadali Rytmusa, lenže omylom narazili na The Doors a o dva dni je tu zmapovaná celá diskografia Morrisonovej družiny.
hejkal, nech Ti to "pierko" nevyschne, lebo tu bude veľmi šedo! :-)

Mohyla @ 23.07.2013 06:44:16
Chlapci tento pocit objavovania dôverne poznám! Priznám sa, že v tomto som dinosaurus, ktorý ešte nestiahol žiadny album. A recenzovať niečo, čo nevlastním a aspoň pár krát som to nepočul, by som si nedovolil! Skupine Ginhouse sa asi pozriem na zúbok!
Díky za recenziu!

pito63 @ 23.07.2013 15:27:49
Mohyla
Nedá mi, ale musím sa pozastaviť pri Tvojej poznámke: "A recenzovať niečo, čo nevlastním..."
Klobúk dole!