Finchley Boys, The - Everlasting tributes (1972)

Kúpa naslepo, keď sa jedná o jednoalbumovú americkú hrmotačku? Niet nad čím váhať! Finchley Boys a ich album Everlasting tributes ma presvedčil už zemitým obalom, nešlo odolať. Celkom ma prekvapilo, že na obale je načarbaných osem skladieb a na CD ich je hneď šestnásť. Našťastie, internet dodal názvoslovie a ja tak môžem pokojnejšie spávať.

Nervózny hardrockový kúsok Outcast právom patrí k výkladným kúskom kapelovej
produkcie, tá surová gitara, ten kotoľňový rytmus, do toho rev hladného grizlyho... Echoes remain predstavuje pravý opak. Vybrnkávanie, mrmlanie, melanchólia. Bluesové gitarové sólo bez podpory iných nástrojov (nejaké vybrnkávanie v pozadí nepočítajúc) si uzurpuje Deep throat blues (ťažko povedať, nakoľko má súvis s jednou posteľnou praktikou, o ktorej dokonca terazky beží v kinách celovečerný film). Ďalší drevorubačský hard rock, Restrictions, má všetko, čo od kapiel tohto strihu očakávam, paráda! Suffering servants má podmanivo temné momenty, z I’m not like everybody else vyteká snaha o melodické zanietenie, v momente, keď sa gitara a hlas zladia (ehm, silné slovo) a nástroj začne podkresľovať spev, je to vražda v priamom prenose. Kto by sa vzdialil, všakže. Parádne psychedelické haluzoidné blues Finchley Boys blues pozostáva z kvíliacej gitary, ujúkajúcej harmoniky a jačiaceho spevu, v sumári je to morda z kategórie smrtiacich. Bad when the teardrops falls má až rádiovo vtieravý nádych, ukrutné (a teraz to myslím doslovne) funky mohlo zostať bohom zabudnuté a neprekážalo by mi to. It all ends je ďalší sladkobôľny kúsok, dokonca viachlasne zaspievaný, ktorý však s rádiami moc spoločného nemá. Pokojnejšie (i keď nie pomalé) harmonikové blues Who’s been talkin’ s parádnou swingujúcou sólovou staťou, ktorá veru pokojná nie je, mi reže. Pekná baladická vec Swelling water má emócie, ktorým sa dá uveriť aj štyridsať rokov po jej vydaní, Hooked rázne bluesrockuje a Once I was a boy obracia kormidlo smerom do hardrockových vôd, kde sa plavím rád. Do konca celého cédéčka ostávajú tri skladby, ráznejší „tenyearsafterovský“ kúsok In the morning, klasický bluesový oplodňovák Rock on baby a rovnako orientovaný je aj záverečný počin Colour of my head. Všetky tri internet označil za „bonusy“ a zvukovo je to bieda.

Čo dodať na záver? Zvuk nahrávky je diskutabilný (čítaj hrozný), hudba neotesaná, hold, okamžite som si ju zamiloval.
reagovat