Taj Mahal - The best of (2000)

Čo nového sa dá ešte napísať o blues? Bluesmanov je ako maku, úžasné, keď vezmeme do úvahy, že ide o jeden z najmenej vynášajúcich žánrov populárnej hudby a to tak, že by nejeden underground popri ňom vyzeral ako dobročinný kapitalista v utečeneckom tábore. V záplave dvanástok napriek tomu vynikajú niektorí interpreti, ktorým príroda nadelila do vienka nielen vyvolenú farbu pokožky (čítaj čiernu), ale aj cit pre hudbu, ktorá nikdy nestála na technike hry. Najlepší z najlepších sa preslávili aj vďaka tomu, že blues je záležitosť legiend. Mýtický bluesman buď pobehoval o polnoci po krížnych cestách s narezaným ukazovákom alebo aspoň vyrábal z kohútov voodoo rekvizity, výsledkom však vždy bolo pekelne dobré blues. Taj Mahal, isto tušíte, patrí práve k týmto šťastlivcom. Netuším, kieho ďasa ťahal za chvost, ale rozhodne neobišiel skrátka a zafúľal sa lepšie ako čert z oddelenia logistiky čierneho uhlia. Krásne to ukazuje táto bestofka s neobjavným názvom The best of Taj Mahal.

Nemá zmysel rozoberať skladbu po skladbe, štandard po štandarde, keď chcete počuť, prečo je Taj Mahal eso, stačí zmieniť pár skladieb, ako napr. harmonikovú drsňáčku Leaving trunk, plantážový kúsok Corinna, pokojnú dumku Take a giant step alebo hoci akustickú story Frankie and Albert a viac netreba. Sedemnásť bluesových skladieb sa počúva samo, ale nič sa nestane, keď si ich vypočujete aj vy. Kvitujem zaradenie dvojice koncertných skladieb, pretože blues je potrebné hrať naživo, živo a snaživo, nie neduživo. Popiskovanie, dychová sekcia, akustické, elektrické, pomalé, rýchle, neviem aké blues, všetko sa tu nájde, takže hajde hľadať!

Vydarený výber v rozsahu neprepchatého cédečka môžem priaznivcom blues iba vrelo odporúčať, ako vstup do bohatej diskografie Taj Mahala poslúži lepšie ako služobník boží zoči-voči hriešnemu pokušeniu a to aj navzdory tomu, že sa zameriava len na prvé albumy niekedy do roku 1975.
reagovat