Igginbottom - Igginbottom's wrench (1969)

Igginbottom je jedna z tých kapiel, ku ktorej som sa dostal nedávno, vďaka Esteric Recordings. Album Igginbottom’s wrench rozhodne nepatrí k medzníkom rockovej hudby, a to ani z pohľadu popularity, predajov, či, nedajbože, uznávania. Obávam sa, že keď už ho niekto spomenie, tak len v súvislosti s tým, že na ňom hrá Allan Holdsworth, dnes už fenomenálny gitarista. Aby som pravdu povedal, keď som CD kupoval, tak som to netušil, jednoducho som pozrel na rok vydania (1969), omrkol logo Esoteric a bolo to. A to je vhodný prístup k celému dielu, nakoľko ide o vydarený raný džezrockový kúsok, bola by škoda upozadniť (iné slovo pre osrať) zvyšné trio hráčov.

Hneď ospalá džezová náladovečka The castle v sólach ukáže, že Holdsworth si rýchlosť prstov trénoval odmalička. Kým minipokec Out of confusion nestojí za zmienku, psychedelicky nadžezlá bosorácka skladba The witch nesmie byť opomenutá. Rovnako sa síce drží dynamicky v pokojnejších vodách, ale vyznenie je nepokojné až až. Nervózne tiky do éteru šíri aj gurmánsky pomenovaná záležitosť Sweet dry biscuits. Kým sa človek spamätá, popri ňom komótne odznie California dreamin’ a psychedelické podhubie lysých hlávok osvieži džezovina Golden lakes. No so sweet dreams upadá do letargie, v ktorej čiastočne pokračuje Is she just a dream?, je to tak silno džezové, že tie rýchloprsté sólové vsuvky človek podvedome očakáva a nie je sklamaný. A v očakávanom duchu sa nesie aj Blind girl. The donkey začne hneď zhurta bubeníckym sólom, čo ma nesmierne teší. Zvyšok je improvizovaný inštrumentálny výplach, radosť počúvať.

Celkovo je album vlastne pokojný a viac do džezu, než do roku, ale to neznamená, že nie je dobrý. Trošku je škoda, že jediný sólový nástroj je gitara, akokoľvek skvelá. Také basové sólo by sa šiklo. Podobne ako viac pestrosti.
reagovat