Kraan - Andy Nogger (1974)

Skupinu Kraan som evidoval až v ére internetu (a teda nie v 90. rokoch, kedy bol u nás v plienkach), doma sme žiadnu platňu a ani pásku nemali. Tuším to bolo na progarchives, kde sa album Andy Nogger z roku 1974 tešil vysokému poslucháčskemu ohodnoteniu, nuž, keď sa naskytla možnosť (a to vďaka jednému dnes už neaktívnemu členovi progboardu), CD skončilo v mojej zbierke.

Klasický model rocku s prímesou džezu, ktorý navodzuje predovšetkým saxofón, dominuje celému albumu a rozhodne ho neprepočujete hneď v úvodnej melodickej záležitosti Stars. Nechýba orientálna vsuvka, etno a world sa k džezu v polovici 70. rokov lepilo ako bezďák na turistov. Otravné, ale nič s tým nenarobíte. Titulná skladba Andy Nogger trošku funkuje, pričom si udržuje poslucháčsky prívetivú tvár, i keď je sloha čistokrvným príspevkom do psychedélie s akýmsi hlasovým recitálom. Rozhodne ma teší, že gitarista je dobovo špinavý, žiadny metrosexuál. Pomalší kúsok Nam nam síce časom naberie rýchlosť vysokohorskej lavíny cítiacej otravných horolezcov, ale aj tak ide o najdžezovejšiu vec na albume. A inštrumentálku. Spevný kúsok Son of the Sun sa pýši rytmom ožratého svadobného sprievodu, čiže sa na ňom človek dobre baví. Inými slovami, miestami je to psycho. Holiday on Marterhorn je košatá inštrumentálka s peknou melódiou, gitarista si schuti zasóluje, ale nebojte sa, dôjde aj na rytmizáciu funkoidných mutantov a priam fusion šantenie, ktoré skladbe svedčí. Podobne ako aj ďalšej onanovačke Home, v ktorej počuť trošku hendrixoidej gitary a nejaký nevábny spev. Záver albumu patrí spievanej skladbe Yellow bamboo. Je svižná, melodická, plná echa, ale aj trošku smutná a v sóle dokonca úplne trafená.

Keď má hudba správne zafarbenú gitaru, prístupnú podobu, neprekáža mi, že je to džez rock. Aj preto ma tento album baví a stojí za hriech.
reagovat