Harlis - Harlis (1976)

Nie každá kapela má ambíciu ostať zabudnutá, aby ju pár plesnivých dedkov velebilo ako ťažký underground. Niektoré ostanú zabudnuté, aj keď sa vtierajú masovému publiku. Ako nemecká kapela Harlis. Snaha o komerčný úspech je citeľná z každej noty eponymného debutu, ktorý teraz trošku ohovorím.

Album obsahuje osem skladieb, nevtieravo plynú, či už svižne (BMW) alebo pomalšie (Free).Všetko je podriadené vysielaniu v rádiách, nuž zvuk je uškrtený, aby sa náhodou nejaká citlivá duša nevyľakala. Je to škoda, ale rozumiem hudobníkom, ktorí by najradšej z hudby aj vyžili. Stále sa bavíme o polovici 70. rokov a o rocku, takže sa netreba hneď báť. Tradične spievajú všetci a poriadne nikto (i keď sem-tam sa zadarí, napr. chrapľák v jemne funky a nejemne hard rockovej skladbe Runaway a pod.). Ešte aj koncertné bonusy z reunionu sú odohrané štandardne.

Napriek výhradám má dielo aj pozitíva. Hlavne sólové gitary, vplyv Jane je neprepočuteľný, nuž je každé sólo radosť prežívať. Vyzdvihnúť nejaké skladby je ťažké, ale keby som mal nôž pod krkom, volil by som jemne funky a nejemne hard rockovú pecku Runaway alebo naliehavú slimačiu záležitosť Bells of Bothfeld, prekvapivú inštrumentálku vymykajúcu sa bežnej komerčnej produkcii (strašne moc mi pripomína to najlepšie od už spomínanej veličiny Jane). A do tretice je vrcholom aj záverečná balada Married love so sólovým južanským "freebirdovským" zrýchlením.

Obyčajný album obyčajnej kapely. Občas však dobre padne aj troška normálnosti, všakže?
reagovat

Borek @ 06.03.2014 08:20:53
hejkal: V profilu píšeš: "Kapela sa rozhodla zabodovať v rádiách s prívetivou rockovou muzikou...," tož jsem usilovně pátral v paměti, kdy jsem kde v materiálech o skupině narazil na sebemenší zmínku, která by Tvůj "éterový" postřeh potvrzovala. Nenašel jsem však nejen v hlavě, ale ani v bookletech reedičních vydání (Sireena, 2009), jež jinak jistě možno považovat za informačně nejobsáhlejší texty o této kapele široko daleko. Jak ale vidno, ani tak se jí mrzký záměr nepodařilo před světem utajit, bo ji nakonec prozradila muzika samotná, jak opakovaně dokládají Tvé nemilosrdné odsudky v recenzi...
Pravda, Charly Maucher a Wolfgang Krantz se svými spoluhráči nevytvořili dílo, jež by bralo dech svou přímočarostí či syrovostí, nebo snad oplývalo novátorstvím, ale prostě a jen nahráli poctivé album kytarového rocku. Pro někoho málo, pro jiného dost. Řadím se k těm druhým, už jenom proto, že očekávat od této dvojice z legendárních Jane něco jiného, neřku-li podsouvat jí posedlost hitparádovým zdarem, by bylo čirou pošetilostí.

hejkal @ 06.03.2014 19:29:57
Ahoj, ďakujem za poznámku k vydaniu druhého albumu, upravil som profil. K mojej fabulačnej vete - vychádzal som (logicky) z mojich pocitov, ale hlavne z toho, ako som voľne chápal tieto vety z bookletu (2009 Sireena Records):
"...HARLIS tried to walk own ways. The sound should be more international, easier and more chilling." To o prívetivej muzike hovorí minimálne toľko, koľko moja veta.