Clarke, Stanley - S.M.V. - Thunder (2008)

Príležitostné projekty bývajú zaujímavé a spoločné stretnutia najlepších z najlepších prinášajú občas skutočné skvosty alebo aj priemernosti. Niekde na polceste je to aj s projektom S.M.V., kde sa zišli najväčšie černošské mená v oblasti basovej gitary. Stanley Clarke (Return To Forever, Chick Corea, George Duke) a Marcus Miller (Miles Davis, David Sanborn) patria medzi hviezdnu elitnú skupinku a ich osoby sú najčastejšie skloňované pokiaľ sa jedná o jazz/funk a fusion. Nakoniec sa k nim pridal aj Victor Wooten, ktorý až takú veľkú slávu nezožal, ale zašiel v technike a cítení oveľa ďalej než Clarke a Miller. Človek by podvedome čakal nejaký poriadny fusion náklep. Celé to však vyznieva akosi nekonfliktne, ale príjemná atmosféra sa tomuto dielu na druhej strane nedá uprieť.

Album je zložený z vlastných skladieb a väčšinu z nich majú na svedomí Clarke a predovšetkým Miller, ktorý je aj hlavným producentom a obsluhe najviac nástrojov. Victor Wooten sa podpísal ako autor len na jednej kompozícii a pomáhal ako spoluautor pri ďalších troch. Tento pomer mi príde trochu nevyrovnaný, na albume sa to však neodrazilo nejako negatívne. Táto trojica podporila vydanie svojho projektu aj koncertne a predsa len bolo vidieť, že Clarke a Miller nechceli púšťať Wootena príliš do popredia, pretože bolo jasné že ich svojou hrou zatieni. Ak teda ponechám konšpiračné teórie bokom, tak pozitívom je práve hudba, s ktorou si môžete skrátiť dlhé chvíľky. Ak však chcete počuť skutočnú basovú eufóriu, tak vás odkážem práve na Wootenov sólový album Palmystery.

Maestros De Las Frecuencias Bajas spočiatku začína ako zvučka Star Wars, našťastie tento pátos netrvá dlho a ozývajú sa krásne basové gitary. Titulná Thunder je hlavnou skladbou, kde sa predstavujú všetci traja protagonisti svojou hrou a má peknú melodickú fazónu. Výrazné funkové prvky neobchádzajú ani Hillbillies on a Quiet Afternoon a cítiť v nej Wootenovu ľahkú basu aj myšlienku. Na albume sa veľa slapuje, ale skladby sú podriadené melodike. V tomto smere sa trojica predviedla veľmi dobre a vyhýbajú sa nezmyselným exhibíciám. Jednou z najlepších, kde sa opäť výraznejšie podpísal Wooten je Mongoose Walk. V podstate len dokazuje, že ak dajú všetci traja hlavy dokopy, tak to skutočne stojí za to. Ďalšia skladba, ktorá ma uhranula je čarokrásna Millerova kompozícia Los Tres Hermanos. Po celej dĺžke sa rozprestiera nežná melodická linka a basové gitary doslova spievajú hlavnú tému.

Stanley Clarke prezentuje svoj klasický štýl v Lopsy Lu - Silly Putty (Medley) a funkuje sa tu o stošesť. Vrcholná je určite aj Millerova vec Milano, ktorá je ovplyvnená klasickou hudbou. V jej strede sa však nachádzajú pomerne komplikované basové vyhrávky a výrazne vybočuje z rady oproti ostatným skladbám. Prichádza chvíľa pre veľkého Victora Wootena a jeho sólový part Classical Thump (Jam), kde opäť nechýba jeho zmysel pre humor a virtuozitu. Tutu mi pripadá ako skladba do nejakého gangsterského filmu a podporujú ju samplované bicie. Jemná a zároveň prierazná Lil' Victa nám pripomenie, že Clarke je ešte stále majster melodiky a inklinuje trochu prekvapivo k silnejšiemu rockovému poňatiu. Pendulum mi príde pozoruhodná z hľadiska zvláštnej hypnotickej atmosféry, kde sa objavuje aj niečo také ako beatbox. Skvelá skladba, ktorá je myšlienkovo odlišná a práve preto oceňujem jej existenciu na tomto albume. Posledná Grits je niečo ako groove-funk jam, kde všetci traja ohýnajú svoje basy. Osobne mi pripadá ako najmenej zaujímavá.

Skepticizmus, ktorý som vyjadril nie myslený vo forme, že tento album nie je kvalitný. Myslím si však, že mohol byť ešte lepším ak by na ňom bol spravodlivejší pomer, pretože Clarke, Miller a Wooten tvoria dokopy skutočne silný skladateľský trojlístok, čo dokazuje hneď niekoľko výborných skladieb. Treba však brať do úvahy ego a povahu muzikantov. Niekto sa stiahol (Wooten), niekto sa prispôsobil (Clarke) a niekto to celé vedie (Miller). Je tu však dostatok hráčskeho umenia, ktorý charakterizuje do detailu každého z nich. Sú teda braní zaslúžene ako inovátori basovej gitary. Album Thunder predvedie zopár svojich vrcholov, občas aj ľahko zanudí, no vo svojej podstate sa v zbierke fanúšika jazzu a fusion určite nestratí.
reagovat

ackerman17 @ 08.03.2015 17:57:15
Naprosto souhlasím. Album velice dobrý, ale ten upozaděný Wooten mě dost s**e :(

alienshore @ 08.03.2015 19:06:51
ackerman17, vyskúšaj Wootenov sólový album Palmystery (tak ako to spomínam aj v recke), možno ti to vylepší náladu, mne napr. vylepšil veľmi :-) ...

ackerman17 @ 12.03.2015 13:26:44
Díky za tip, určitě zkusím :)

stargazer @ 20.07.2020 17:40:40
Přiznávám, že tohle album jsem koupil do kolekce Stanleyho Clarka. Kdyby zde nehrál, tahle placka by mě minula.
Když jsem to slyšel poprvé, říkám si....jo je to dobrý. Pak mi na tom začalo něco vadit, nebo mi tu něco chybělo.
Nakonec jsem dospěl k názoru, že tahle práce je odvedena vskutku dobře. Chlapi předvádějí různé techniky hry, navzájem si nevadí a nepřekážejí si ve svých basových výletech. Je to album spíš pro milovníky basové virtuosity / chtěl jsem slyšet Stanleyho, v konkurenci s dalšími dvěma mega stars fussion/.
Co do bodování, já tohle album opentlím 3mi kusy. Zase taková pecka to není, ale to neznamená, že S.M.V. zavrhuji. Vůbec ne. Milovníci basové virtuozity si příjdou na své.

Trochu mi chybí občasná přítomnost kytarové hry.