Mahogany - Mahogany (1969)

Štádium ťažkej závislosti v rozširovaní raritných nahrávok z prelomu 60. a 70. rokov si neuvedomujú len hladujúce deti, mrzutá žena, prázdna peňaženka a pod., ale aj jej obeť. Raz som sa prehrabával v obchode s chuťovkami a všetky bežné i vzácne kúsky som už bol býval ochutnal, tomu vravím zúfalý stav. V duchu si nadávam: „Sakra, však si niečo vyber!“ Takýmto spôsobom som sa vrhol na britskú bluesovku Mahogany, bez dajakých očakávaní, len z číreho zúfalstva. Tradičné formy blues hrajú mnohí, máloktorá neznáma kapela ma však posadila na zadok, že fíha, to je majstrovská pecka. Skôr ide o príjemné a občas, priznávam, nudné albumy verklíkujúce povinné dvanástky a ešte povinnejšie trvalky černošských klasikov. A ako je na tom britská jednoalbumová záležitosť Mahogany? Skupina, ktorej rovnomenný album vyšiel v roku 1969 iba v USA a v Holandsku?

Desať skladieb sa pohybuje niekde v bahnisku ľahkej psychedélie a najmä čistokrvného blues. Už Cooling akoby vypadla z nejakého albumu Johna Mayalla a ani ďalej sa na tomto pocite nič nezmení. Bluesovo založeného maniaka alebo maniačku poteší prítomná harmonika. Rockera zasa občasný boogie gitarový rif ako v odsýpajúcej Best woman best friend. Keď sa gitara zosúladí so spevom, je to vždy krása. Jedna skladba je kratšia ako druhá, človek sa na chvíľku zamyslí a už mu dajaký kúsok unikne. Klavírna clivka ,b>Live your love a lie má v sebe niečo „šesťdesiatkové“, pomalé blues Easy by sa uplatnilo pri väzenskej práci v kameňolome, len aby väzni zvládli celodennú drinu a neuhnali si, hrôza pomyslieť, dajaký ten vyčerpávajúci skon. Asi aj preto je nasledujúca skladba Two trains venovaná ešte pomalšiemu tempu pokladania koľajníc naprieč Spojenými štátmi. Miestami mi to pripadá, že by muklov nevzrušili ani skalpujúci červenokožci. Ale čo to! Zrazu sa nástroje rozutekajú, akoby im konečne došlo, že zachovať si šticu je predsa len cennejšie ako odhaľovať lebečné kosti. Psycho-bluesová „tenyearsafterovka“ Armchair woman je kráľom albumu, takúto muziku milujem! Sweet home Chicago asi ani netreba predstavovať, klavírnu dumku For Jane však áno, tieto náladovky s výrazom otupeného smútiaceho inkvizítora, ktorému osvietenstvo vzalo radosť z práce, majú niečo do seba. Škoda, že trvá len pár minút, toto sa mohlo tiahnuť ako produkty spamových reklám v oblasti rozmnožovania bez rozmnožovania. Keeping my cool nasadzuje hustý kabát do nepohody, až sa mi chce kričať: „Hell yeah!“ Zaujímavé je, že záver albumu je zasvätený skôr baladickej nálade, skladba Feeling good má dokonca niečo ako orchestrálne pozadie.

Slušivá a vydarená porcia bluesovej muziky sa mi nikdy nepreje.
reagovat