Savoy Brown - Kim Simmonds and Savoy Brown - Goin' to the Delta (2014)

Savoy Brown ma svojim albumom Voodoo moon z roku 2011 prekvapili natoľko, že ho dodnes považujem za najlepšiu bluesrockovú nahrávku nového milénia (spolu s Tough od Mayalla). Preto ma informácia, že je tu nový album Goin’ to the Delta, okamžite nabudila do stavu pohotovosti. Že si Kim Simmonds vypichol meno pred názov kapely, ma až tak neznepokojovalo, aj tak je jej dušou po celý čas jej existencie. Viac som bol zvedavý, čo prinesie absencia rifujúceho saxofónu. Nuž, nič strašné. Dvanásť skladieb si to ľahko šinie po bluesových cestičkách, aké vychodili stároční bluesmani. Klasická nástrojová trojka (gitara-basa-bicie) nepripúšťa ani náznak pochýb, či sa náhodou nebude hľadať dajaký nezmyselný experiment. Toto je klasika, žánrovka, dreňovka a tak ďalej. Sám Simmonds v príhovore na obale poznamenáva, že pôvodne kapela vznikla ako britská verzia blues z Chicaga a fčuleky sa vracia na počiatok.

Svižná skladba na úvod, Laura Lee, ukazuje, že Simmonds je vo forme. Jeho gitarové sóla sú prirodzené ako nahota pri narodení, nepamätám si v poslednej dobe žiadneho bluesmana, ktorý by hral takýmto pohodovým a zároveň suverénnym spôsobom. Aj posadenejšie „chmúrne“ tempá kapele svedčia, čoho dôkazom je Sad news. Návrat ku Knopflerovi prináša svižnejší kúsok Nuthin’ like the blues, táto poloha Simmondsovi svedčí. Keď sa niekto zblúzni, tak ho nezatvoria do blázinca, naopak, nechajú ho nahrať (c)hutné blues, ako sa deje vo When you’ve got a good thing. Už pri prezeraní bookletu som si pomyslel, že skladba s názvom Cobra bude asi patriť k tomu naj, čo album ponúkne. Jedovatý boogie tik postupuje tempom, ktoré si uzurpujú iba smrteľné toxíny. Stevie Ray Vaughan by sa potešil, ako sa táto chlipná inštrumentálka vyrovnáva s éterom! Jemné sfunkovanie sa v skladbe Backstreet woman nadnáša ako sukňa Marilyn, inak je to pohoda. Titulná záležitosť Goin’ to the Delta si rázne fičí ako para z lokomotívy, najpomalšie blues na albume je Just a dream, bolo až podozrivé, že doteraz absentovalo! Odporcovia lepidiel, nebojte sa, Turn your lamp on naberá rýchlosť ako Rusko pri ochrane iných štátov pred ich vlastnou suverenitou alebo, keď ste opačne orientovaní, ako USA pri ochrane ložísk ropy. I miss your love má slajdovú náladičku. Úsečne, akoby proti sebe stáli dvaja hláškujúci rétori, prebieha Sleeping rough a napokon je tu finále. Going back sa v rozkúskovanom rytme valí na nič netušiacich poslucháčov ako Níl na staroveký Egypt. Servíruje sa riečne bahno, požíva sa blues!

Oproti minulému albumu sa viac „zblúznelo“, nič to nemení na tom, že ide o vydarené dielo, ktoré môžem priaznivcom blues odporučiť bez známky pochýb.
reagovat

Petr_70 @ 07.05.2014 11:44:28
Všiml jsem si, že v recenzích Savoy Browna často zmiňuješ podobnost s Knopflerem, což je zase můj oblíbenec.. Docela by mne zajímalo, co si myslíš (a i ostatní) o jeho posledním dvojalbu Privateering, které je výrazně bluesové (v Knopflerově diskografii vůbec nejvíc!)a jako takové bylo poměrně vysoce hodnoceno.

hejkal @ 10.06.2014 08:24:44
Ahoj, neskoro, ale predsa. Nemyslím si nič, Knopflera dajako premyslene nepočúvam, takže ani novinku som nepočul. Má pár skladieb, ktoré sa mi páčia, mám rád jeho štýl hrania sól, ale predsa len sa dosť realizoval v 80. rokoch a to je pre mňa zvukovo nevľúdna vec. O tom, že jeho komerčný záber je predsa len väčší než by sa mi páčilo, ani nevravím. Ale je to skvelý gitarista, o tom niet pochýb.