Ame Son - Primitive expression (1998)

Ďalšia z nekonečného množstva akvizícií, ktoré som si kúpil naslepo, Ame Son – Primitive expression, ma zaujala kvôli nepeknému obalu, ktorý sa strašne snažil budiť dojem 60. rokov. Ba čo viac, hudba, zdalo sa, pochádzala zo 70. rokov.

Zmes nahrávok uvádza inštrumentálka Le grand cirque de la lune. V podstate ide o priamočiaru rytmiku doplnenú o flautu, ktorá sa miestami tvári ako uvravená tetka na trhu. Melodika, až na pár kiksov, ktoré hráč evidentne upískol, dbá na estetické hodnoty, a tak sa netreba obávať dajakých bezradných autokomunikatívnych „frí“ postupov. Psychedelický opar v krátkej predohre Hein! Quant a toi sa drží pri zemi, žiadne hmloviny pokrývajúce galaxie sa nekonajú. Človek si ani neuvedomí, kedy sa z toho stala skladba Comme est morte l'evocation, ale zato si môže vychutnať orientálne melódie, ktoré skladbou prestupujú. Šesťdielna záležitosť Je veux juste dire nevybočuje z radu. Ako poslušný vojak mašíruje vymedzeným teritóriom otupených mrákot. Bubeník občas vymetie pavučiny, aby súprava nepripomínala inventár faraónovej hrobky tesne po objavení, ale inak sa skôr hynie v letargickom meditovaní. Sweet Georgia nastúpi normálne, že rockovo. Aj zvuk sa zlepšil, oproti predchádzajúcej koncertnej záležitosti to neprekvapuje. Ale k veci. Šesťdesiatková spevná skladbička veselo prefrčí a už je tu Dédoublement. Gitarový takmer hard rock, škodí mu najmä zvuk. Striedanie priam krajkovo vyfintených polôh s pekne ostrými nuansami nemá chybu. Posledná skladba Le Dédale je unikátna tým, že sa v nej spieva. Po francúzsky. Inak je to mix orientálnych psychedélií, tak, ako to mala kapela evidentne rada.

Celkom fajn kolekcia mierne nadžezlých psychedelických meditácií. Keď je nálada, príjemne padne, ale chuť na debutový album vo mne táto koláž nevydaných nahrávok skupiny Ame Son nikdy nevyvolala. „Canterbury“ pozitívni poslucháči by mohli byť aj nadšení.
reagovat