Mayall, John - A special life (2014)

V roku 2009 vydal veterán bluesovej scény John Mayall fenomenálny album Tough, nuž očakávania ohľadom ďalšej radovky, novinky A special life, boli obrovské. Dokáže si udržať zostavu? Nasadenie? Šťavu?

Zostava je nezmenená, to je rozhodne dobrá správa. Athas, Rzab a Davenport sú presvedčiví borci, ktorým netreba nič vyčítať. A to ostatné? Úvodné neunáhlené blues Why did you go last night je spestrené ťahacou harmonikou a zdvojeným spevom, Mayallovi dofarbuje prejav hosťujúci C. J. Chenier. Oproti minulému albumu je to však až priveľmi pokojné. Speak of the devil naberie na otáčkach, Athas sa vracia k „vaughanovskému“ prejavu, čo je super, kopa gitár nie je nikdy na škodu. Harmoniková „rašpľovka“ That’s all right má nefalšovaný americký cit, úžasné, ako to Mayallovi svedčí. Podobne ako jeho vlastná temnejšia dumka World gone crazy. Posadené blues Floodin’ in California si udržuje ťah a z kapely sála pohoda, ktorú by jej závideli mnohí pódioví trémisti. Big town playboy si nevzrušene klusá v ústrety pozitívnym náladám. Muzikoterapia by si z nej mohla brať inšpiráciu. Titulná skladba A special life má úžasné tempo, akoby sa lenivo šinula, pritom o nejakom slaďáku, tobôž uspávanke, nie je ani reči! I just got to know je priam mohutná skladba, na pomery albumu. Heartache je pokojná balada na ospalé posedenie nadránom kdesi v zapadnutom podniku. Klavír pripomína pád kvapiek na obločnú rímsu (ako je to klišé, tak je to výstižné), gitara je niečo ako budíček, Athas na driemanie neberie ohľad. Ďalšie mohutné blues Like a fool si vypomáha nielen razantnou gitarou, ale i staromilskými klávesmi, Hammondky, žiaden „syntyzvuk“ neprekoná. Poslednou (a zároveň najdlhšou) skladbou na albume je Just a memory, typické ultra-pomalé bluesové stekanie do nenávratna. Zo skladby cítiť osudovosť, čo je esenciálna vlastnosť bluesovej muziky. Je jasné, že o nejaké novátorstvo na albume nezavadíte. Všetko je povedomé, známe, priateľské. Mayall hojne ťuká do klavíru, dúcha do harmoniky a v neposlednom rade spieva tak, ako nik iný na svete. Je zaujímavé, že až šesť skladieb pochádza z pera samotných hráčov, čím sa celý album javí na Mayallove pomery ako autorský. Nie, že by na tom záležalo, ale je to potešiteľné.

Aj keď toto dielo nedosahuje kvalít svojho predchodcu, je to ďalší presvedčivý zárez do Mayallovej vrchovato orezanej pažby. Kto by nechcel byť takto životaschopný aj po osemdesiatke?
reagovat