Ellis - ...why not? (1973)

Hudba je jednou z neoddeliteľných súčastí môjho života. Predstava, že by nebola, je pre mňa neprípustná. Milujem rockovú hudbu, hrám ju tak často, ako sa len dá, a počúvam, aj keď sa nedá. Rovnako rád o nej píšem. Občas sa pri počúvaní nejakého nového albumu prichytím, že uvažujem nad tým, ako v budúcej recenzii zachytím nejaký detail, ktorý vystihuje danú skladbu a pod. Neminulo ma to ani pri druhom albume kapely Ellis.

Radosť z hrania počuť vo všetkých desiatich skladbách albumu ...why not?. Goodbye boredom núka toľko pozitívnej (a nepresladenej) energie, až sa ani nedokážem mračiť. Spevná melodika opantáva Opus 17 ¾, prečo by hudba nemohla „iba“ šíriť dobrú náladu, bez ohľadu na vek (jej i jej poslucháčov), všakže? Nechýba jemne gýčový slaďák Future passed s havajóznymi tiahlymi gitarami a „progresívnou“ aákanou vokálnou vsuvkou. Znie to, prosté bicích, ako dajaký pokus o klasickú hudbu. Loud & lazy love song vnáša do americkej veselice tam, kde si líšky dávajú dobrú noc, chvíľky sviežej bluesovej pohody. Nástup rockovej chytľavky Open road ma prenáša kamsi za Atlantik. Takúto radosť asi cítili Puritáni, keď zbadali svoj budúci domov – americký kontinent plný priateľských Indiánov, ktorým je možné vnútiť svoje náboženské vidiny. Že pred podobným konaním ušli z Británie, im evidentne neprekážalo. Blues All before pomaly imituje sirup, veru, niet nad to, poriadne sa vybahniť v blate dajakého južanského veľtoku. Nástup Leaving in the morning pripomenie debutový album Atomic Rooster (schválne nespomeniem názov skladby), ale gro skladby je opäť svižná medicína pre deprimovaných pánov v rokoch, ktorí cítia potrebu posmievať sa o desať rokov mladším Matuzalemom, že sú fundovanejšími geriatrickými pacientmi. Mighty mystic lady trošku funkuje, ale je to v norme. Frontman spieva akoby boli bratia so Steveom Marriottom, radosť počúvať. Vokály vyťahujú kapacity ako Chapman, Patto alebo „Juliška“ Driscollovie zvaná Tippettová. Kým dostanete infarkt z toľkého pretlaku zvučných mien, vedzte, že celkovo to nijako nezaznamenáte. Aj ďalšia „humblepieovka“ We need the money too je radostná ako pacient vyliečený z rakoviny, hviezdne vokály počuť viac ako minule. Gyrupp je len jedno zvýsknutie, keby kapela podobných zvukov nahrala celý album, mohla sa zaradiť medzi „novátorské“ spolky uznávané úzkymi komunitami nadľudských snobov, takto na to čudo môžeme akurát zabudnúť.

Normálna rocková hudba s vagónom vysýpaného štrku namiesto hlasiviek za mikrofónom, to je jav dnes už takmer nepočuteľný. Marketing robí z každého kravinca zásadné dielo minimálne Slnečnej sústavy, z nevydarených experimentov priam vrchol fiktívnej progresie a spotrebná rádiová produkcia sa ani nesnaží budiť dojem, že jej ide o iné ako o prachy ťahané zo zblbnutých más. Aj preto je druhá doska Ellis úžasným pohladením na duchu. Kiežby bolo takýchto príjemných chvíľ viacej. Celkovo mám dojem, že keby Rolling Stones vedeli poriadne hrať, zneli by dajako takto.
reagovat