Faces - Stay with me – Anthology (2012)

Pred pár dňami zomrel Ian McLagan, klávesák svojho času úspešnej skupiny Faces. Vôbec v nej hralo plno komerčne úspešných osobností, či už spevák Rod Stewart (sólista), gitarista Ron Wood (Rolling Stones) alebo hoci bubeník Kenney Jones (The Who), nuž by sa patrilo trošku zaspomínať.

Môj vzťah k skupine bol až donedávna vlažný. Už Small Faces, úspešná dobová šesťdesiatková kapelka, mala potenciál produkovať osobnosti (viď Steve Marriott), avšak jej muzika mi najlepšie padla tak akurát z rádia, kde sa občas ozve nejaký z jej známych hitíkov. Faces má Roda Stewarta, jeho hlas žeriem, ale to, čo páchal v mene ziskov, ma od neho dosť vzdialilo. Podobne Wood s Rolling Stones nie je práve terno a v neposlednej rade ma ani Jones nikdy nepresvedčil, že je roveň Keithovi Moonovi. Nečudo, že som tvorbu kapely nijako zvlášť nevyhľadával, tých pár kontaktov som prezíval a bolo. Lenže človek je tvor zvedavý. Stále vo mne rástla chuť zistiť, či by sa predsa len môj nezáujem plynúci z povrchných stykov nedal korigovať. Stewart sa dá počúvať i keď popuje o dušu, stačí mi ten jeho chripot, čo tam po nástrojovej kulise. Koniec-koncov, kto sa chce živiť hudbou a, dajme tomu, túži po sláve, nemá priveľmi na výber. S výnimkou pár šťastlivcov, ktorí nahrali svoje polhodinové testovanie nového multiefektu doma v garáži a dajaké exotské vydavateľstvo to vydalo pre úzku komunitu takzvaných „znalcov“, ktorí síce o hraní na hudobné nástroje nevedia ani ň, ale majú pocit, že je to určite veľké umenie, sa hold takzvaní profesionáli musia realizovať so všetkými kompromismi, čo ich hudobný priemysel vymyslel. Keď si k tomu pripočítam 70-te roky, a teda dobu, kedy aj komerčný rock znel šťavnato, ani som sa nenazdal a dvojdisková kompilácia Stay With Me Faces Anthology nabrala kurz priamo do mojej zbierky.

Booklet nie je práve gargantuovský, poskytuje však základné informácie s krátkym životopisom kapely a podrobnosti o skladbách. Tridsaťšesť skladieb (radené sú halabala) mapuje viac ako obsiahlo štyri albumy kapely, pričom jej najuznávanejší počin A nod is as good as a wink... to blind a horse z roku 1971 je tu celý. Doplnené niekoľkými singlovými „nealbumovkami“ a tromi koncertnými raritkami z Fillmore East z konca roku 1970 tvoria viac ako dostatočnú zásobu muziky nielen pre ochutnávača, ale i pre umierneného fanúšika. A o čo ide?

Jednoduchý veselý (blues) rock Stay with me, podľa ktorého je celá kompilácia pomenovaná, pozitívne naladí, Stewart spieva ako to vie len on. Dajaké sólové exhibície by človek hľadal ťažko, skladba túži vyplniť rádiový éter. Zároveň však znie dostatočne dravo, aby to nebol bezuzdný popík. Pri Miss Judy’s farm zbystrím pozornosť hardrocková gitara okamžite chytá za srdce hádam aj Kosteja Nesmrteľného. Pokojnejší kúsok Cindy incidentally nevybočuje z prívetivých signálov, podobne ako kulisovka You’re so rude. Prvým vrcholom kompilácie je skladba Flying. Naliehavá balada má v sebe aj akýsi pokus o inštrumentálnu medzihru po každej slohe, nechýba krvácajúci sólový dialóg klávesov a gitary, o speve ani netreba hovoriť, bomba! A nasleduje slide-pozitívna „zeppelínovská“ maškrta That’s all you need. Podobné veci by som dokázal počúvať hodiny, dni, roky, celý život. Keby som chcel definovať muziku Faces, asi by som volil etalón zvaný My faul. Skrátka strednotempová pohoda. Vítam každú snahu o gitarové intrá, Had me a real good time inak skĺzne do typickej skupinovej prezentácie. Ono sa vôbec skladby zlievajú, Richmond núka to isté v bledomodrom. Too much woman (for a hendecked man) je koncertná záležitosť a hneď je to počuť. Hustá bluesovo zafúľaná ťažkotonážna skladba s postupným nástupom gitary, spevu a napokon i rytmiky je moja krvná skupina. Takto mohli hrať častejšie. Love lives here je v podstate balada, podobne ako Debris. Prvá menovaná ma oslovuje viac. Ani ďalšie skladby nevybočujú z pohodovej nálady, či už je to Just another honky alebo On the beach. Kapela mi v týchto chvíľach pripomína Grease Band. Osobne mi režú tvrdšie bluesové kúsky á la Wicked messenger, to je žrádlo! Barová klavírna tanečná skočná (a isto by sa našli aj iné prídavné mená) veselica Too bad by prebudila aj Kukučínovho hrdinu. Rear wheel skid je ďalšia tvrďárňa a logicky ďalšia zo skladieb, ktoré milujem. Navyše je to aj inštrumentálne košatá vec. Bluesovka Love in vain uzatvára prvý disk kompilácie, ide o koncertný kúsok a tak to aj znie.

Ooh la la asi nikoho neogabe, že je dajakou závažnou suitou s obviňujúcim posolstvom voči životu, vesmíru a vôbec. Nie je. Maybe I’m amazed je hit „se fším fšudy“, prériová náladovka Memphis Tennesee neurazí, Pool Hall Richard dtto. Bad’n’ruin je šumne rozkokošená skladba, You can make me dance, sing or anything pokračuje v tradícii vľúdnych masoviek, Last orders please sa po nej opičí ako zástup hlupákov po trafenej husi. Rozmýšľam, či je potrebné písať na sto a jeden spôsobov to isté, aj zvyšné skladby sú jednoducho pohodové, nič sa v nich zbytočne nekomplikuje, takže skúsim už iba vyzdvihnúť tie kúsky, čo vybočili z radu. Ako napríklad nabúchaná bluesová slajdovka Around the Plynth, ktorá určite nadchne fanúšikov Led Zeppelin. As long as you tell me je síce spotrebný slaďák, ale baví ma. Zaujímavá je aj inštrumentálka Pineapple and the monkey a nezaostáva ani močiarny kúsok Flags and banners. Keby sa kapela viac venovala bluesovo rachotiacim kúskom á la Silicone grown, prípadne čisto bluesovým flákom typu Shake, shudder, shiver, bol by som nadšený. Muzikanti sa nikam priveľmi neženú, nuž je Borstal boys niečo ako Ferrari medzi Škodovkami. Koncertné prevedenie skladby Gasoline Alley v zložení gitara – spev je vydarenou bodkou za celou kompiláciou.

Celkovo som viac ako spokojný, pozitívne naladená muzika odpočinkového blues-hard rocku skupiny Faces ma týmto svojim prierezom tvorby presvedčila, opantala a rád sa k nej vraciam, keď mám na podobnú nekomplikovanú záležitosť chuť. Rod Stewart má božský chrapľák.
reagovat