Kin Ping Meh - Kin Ping Meh (1971)

Kin Ping Meh je skupina, ktorá ma zaujala nezvyčajným názvom. Otec ju sem-tam spomínal, ale nepamätám si, že by som ju počul doma z LP alebo z kazety. Nuž som sa k nej dostal až neskôr, každopádne ma vždy lákalo to, že ju bez zjavného násilia mnohé dostupné zdroje bez váhania vteperili do škatule s visačkou hardrock. Debut Kin Ping Meh, mám pocit, som dokonca odkúpil od niekdajšieho návštevníka progboardu.

Úvodná takmer desaťminútová skladba Fairy tales začína gradáciou, ktorá vyvrcholí hardrockovým gitarovým rifom a už to ide. Bez zastavenia, ako nezadržateľná vysokohorská snehová lavína s lačným výrazom v očiach upretých na malú lyžiarsku dedinku krčiacu sa v údolí. Fičí si to nezmenenou trajektóriou až do cieľa a vlastne mi nikdy neprišlo, že je to tak dlhočizná skladba. Bluesovešie nagebrený slaďák Sometime je dobovo presvedčivý. Spevné pasáže sa občas zdvojujú, nádhera. Oceňujem aj vkusné klávesové party a srdcervúce gitarové sólo, ktoré akoby v polovici dostalo infarkt. Don’t you know je jedna z najtvrdších skladieb na albume, v mierne ťaživom tempe tu papuľuje gitara. Paradoxne sa situácia upokojí počas sólovej pasáže, ktorá vyvrcholí v psychedelickom hurhaji plnom šušťania a hrmenia. A záverečná gradácia šialenca, ktorý spoza mreží vrieska Don’t you know... tomu už len nasadí korunu, aby sa mohlo zopakovať scenár sloha-refrén a padla. Vybočením z nastoleného smeru je zvláštna harmoniková prériovka Too many people , ktorá ufrnkla za Atlantik ako Slováci na prelome 19. a 20. storočia. Drugsen’s trip vracia hudbu do náruče hardrocku, mám tieto strednotempové žulovky rád. Kin Ping Meh radi vkladali do skladieb lahodné pasáže, aj tu sa jedna nachádza a aj tu jej kontrast pôsobí vkusne a podmanivo. My dove, to môže byť len balada, nemyslíte? Tak myslite! Presne tak tomu je. Okrem gitarového sóla boriaceho múry Jericha, ale azda je jasné, o čom sa bavíme. O hard rocku a nie o dajakom babskom pidlikaní! Aj preto Everything kvíli ako brzdy, ktoré veštia, že neopatrný chodec to má spočítané. Navyše vo filme z dôb, kedy sa násilie nahrávalo naostro, bez digitálnych efektov. Záver albumu obhospodaruje krátka skladba My future, ktorá je svojským spôsobom „hippiesácka“.

Pred- i poalbumové bonusové single na CD od Repertoire z roku 1998 núkajú tu iné verzie albumových skladieb (Everything’s my way, Too many people) a tiež nealbumové skladby ako napr. utýranú baladu Woman, ktorá je preemotivovaná ako slovenská hokejová reprezentácia v zápase s mužstvami b-kategórie majstrovstiev sveta v zápase o udržanie sa v áčku. Vôbec sú single miestami až priveľmi „radio-friendly“ (čuj Every day, Alexandra), pravda, v dobe vzniku, takže sa dajú počúvať bez problémov.

Debut kapely Kin Ping Meh patrí k tomu naj, čo v nemeckom prostredí na poli hardrocku vzniklo. Osobne kvitujem okatý dištanc od psycho tripov. Keď máte radi Frumpy, Murphy Blend, Jeronimo alebo hoci Birth Control, skúste i túto vynikajúcu formáciu. Myslím, že neoľutujete.
reagovat

Jardo @ 15.05.2015 13:45:49
Toto je fakt skvelý album - môj obľúbený. Parádna muzika. Skupinu som spoznal vďaka Piťovi, keď ju viackrát "vyvesil" v "počúvacom vlákne".

A King Ping Meh sa tu určite nestratí.

alienshore @ 15.05.2015 18:38:52
čírou náhodou ich tiež poznám vďaka otcovi keďže má práve tento vinyl v zbierke:-), len akurát mňa album až tak neoslovuje, ale nevadí mi keď ho počúvam ...

zdenek2512 @ 15.05.2015 18:51:02
Kin Ping Meh si pamatuji z fotek v magazinu POP, neměl jsem štěstí a do dnešních dnů jsem je neslyšel. Další kapela, která figurovala na stránkách POPu byli Guru Guru ty jsem slyšel a jsou výborní stejně jako Amo Duul II. Album UFO od Guru Guro to je hard rock jako blázen.

hejkal @ 22.05.2015 12:06:05
Niet nad rodinné ovplyvňovania.

Ku Guru Guru len toľko, že výberovku z prvých albumov mám v aute, ale nie je šanca ju počúvať, pokiaľ nejdem sám. :) Otec ich nazýval "sfetovaný Cream", to ma vždy pobavilo. Kapelu ako takú však nijako zvlášť nemusím.

zdenek2512 @ 22.05.2015 13:46:29
hejkal: zdravím, Guru Guru taky nemám, pouze někde na disku. V tom časopise měli určitě nejdelší vlasy, ale Mani Neumeier udělal několik desek s Makoto Kawabatou pod názvem AcidMothersGuruGuru, je to pěknej úlet. To je pěkný výraz zfetovaný Cream :-)