Kin Ping Meh - No. 2 (1972)

Druhý album nemeckej formácie Kin Ping Meh láka ľudí na poriadne bravčové hody.

Preto je vcelku prekvapením, že dielo otvára tuctová rádiovka Come down to the riverside. Našťastie, v Don't Force Your Horse sa vracia priamočiary hard rock, doplnený akýmsi spotvoreným „keltským“ dupákom. Najmä gitary sú príjemne ostré, asi ako katova sekera po brúsiacej kúre. A jej prvou obeťou sa stala beatlesovská megapecka Come together. Tá skladba je tak dobrá, že ju asi ani nejde pokaziť (ak, pravda, hovoríme v intenciách rockovej muzikálnosti, dajaké techno by určite vedelo napáchať škody, nerád by som ho (a jemu podobné tvary) v tomto smere podceňoval). Nuž je to tak, že je to naozaj parádna záležitosť, masovka, za akú by ani gilotína nehanbila. A doplňuje ho ešte aj inštrumentálna nádielka Together jam. Na koncertoch sa táto záležitosť hrala určite vďačne aj štvrť hodinu. Livable ways je prvá skladba, ktorá sa snaží priniesť aj niečo navyše, nielen rysovanie priamok. Kúštik psychedeélie ozdobuje hardrockovú tortu ako vhodne zvolená poleva. Kto sa teší na niečo podobné ako úvodná skladba z debutu, bude určite nadšený. Podobne ako z nasledujúcej „space“ balady Day dreams. Obligátna „country“ vsuvka Very long ago mi k srdcu neprirástla. A text refrénu je tak zle napísaný, že ho spevák ozlomkrky neartikulovane vystrieľuje z hrdla, len aby ho stihol napasovať do melódie. To vážne nešlo ubrať na slabikách a vymyslieť trojslabičný popevok? A záverečná skladba I wanna be lazy je z toho istého súdka – blbinka soft-strihu. Ten, kto zostavoval playlist, podľa mňa nezvládol situáciu, pretože celý album sa akoby vytratil kamsi do nezaujímavosti.

Bonusové kúsky Sometime a Sunday Morning Eve mierne vylepšujú celkový dojem.

No. 2 je taký normálny, ničím nevybočujúci, melodický gitarový hard rock. Kto ho má rád, pravdepodobne sklamaný nebude. Fakt je, že ho nijako zvlášť často nepočúvam, ale nie je zlý. Len ten úvod a záver sú akoby z iného (horšieho) sveta.
reagovat