Bull Angus - Bull Angus (1971)

Teší ma, že tvrdá rocková hudba z obdobia od druhej polovice 60. rokov po cca polovicu 70. rokov predstavuje aj po dvadsiatich, či koľkých rokoch, čo ju systematicky počúvam, zbieram, študujem, milujem (poradie nie je záväzné), stále nové a nové zapatrošené klenoty. Keď som sa minule prehrabával v Roxy v cédečkách, ktoré predajca vymietol kdesi spod pultu v rámci upratovania, voľkal som si, ako hento i ono mám a aké je to na figu, že zásadné veci sa už minuli. Lenže zásadnosť je subjektívny pojem, obzvlášť, keď ide o lásku, vzťah k umeniu. Aj preto som si našiel pár neznámych diskov, ktoré som vykutral spomedzi kôp poznaného. Napokon som všetky zavrhol, pretože som objavil Bull Angus. Obaly oboch albumov boli správne dobové (roky 1971 a 1972), kdesi v dlhodobej pamäti sa mi rozžiarili kontrolky, že toto mi je povedomé, ber to! Už dávno sa mi nestalo, že by ma v Roxy obsluhovali s nevôľou a mám podozrenie, že keby som nebol dlhoročný zákazník, asi by som obišiel naprázdno. Už asi aj chápem, prečo. Nie je to len muzikou a (ne)dostupnosťou titulu na trhu. Ide o skrytý poklad americkej hardrockovej muziky v prekvapivo vyspelom prevedení. Však posúďte samy:

Šestica muzikantov na debutovom albume Bull Agus prináša všetko to, čo na hardrocku adorujem. Už úvodná „vypaľovačka“ Run don’t stop naznačuje, že tu máme viac britskej školy, než bolo v hrubozrnnom kale na dne amerického drsného pohára vražednej čiernej kávy zvykom. Sú tu maškrtné Hammodky, spevák – „jačák“, dve sólové gitary, ktoré nemajú problém sólovať spolu i osve a v neposlednom rade sa po móle pretŕča suverénna rytmika. Nekompromisne usadená skladba Mother’s favorite lover (Margaret) splní každý vlhký sen vlasatého rockera, navyše ma utvrdzuje v tom, že kapela netrvá na skladateľskej rutine sloha-refrén-sloha-refrén-sólo-refrén-šlus. Radšej do tejto schémy votkáva rôzne vsuvky, niekedy až bizarné. Napríklad tu sa vyskytuje aj „nadžezlé“ flautové sólo. Ešte lepšie znie Uncle Dugie’s fun bus ride s „namakaným“ refrénom. Ako ja zbožňujem unisono spevu a hudobných nástrojov! A time like ours vnáša do muziky štipku „colosseumovského“ džezrocku. Tvrdého a podmanivého! Navyše kapela zvláda viachlasé vokály s prekvapivou suverenitou. Kvákadlo tiež nesklame, nuž mi neostáva iné, než skonštatovať, že keby Deep Purple hrali džezrock, znelo by to dajako takto. Miss Casey má sedem a pol minúty, takže sa pripravte na hardrockovú maškrtu v pomalšom tempe. Ide o niečo také, ako hrávala nemecká klasická formácia Frumpy, slovom, nádhera. Asi nikoho nešokujem, ak prehlásim, že sa môžete pripraviť na sólové orgie. Hodil by sa slaďák? Ako komu! Hudobníci na nás vrhli ďalšiu adrenalínovú jazdu Pot of gold. Slohy sú síce o chlp pokojnejšie, než by sa zdalo, avšak zdanie klame. Spomínate si, že som spomínal britské vplyvy? Správne, teraz je čas na pokojnú skladbu. CY však nie je tuctová rocková balada, akustická gitara, dvojhlasy, zvláštna melancholická nálada, skrátka, magická záležitosť je na svete. Dvojzmyselný názov No cream for the maid sa pozvoľna rozbieha, čosi temné je za okrajom vnímania, napokon sa z toho vykľuje „atomicroosterovsky“ podfarbená hardrocková nálož. Pomalá, ale priam hororovo tajuplná. Extáza ma nové vtelenie!

Mimoriadne vydarený hardrockový album. Okamžite som sa spreneveril starým láskam a o tohtoročnom súkromnom objave roku mám jasno.
reagovat

Jardo @ 10.11.2015 09:09:37
! Snáď sa mi raz podarí k tomu dostať. Meno skupiny mi je známe a viem aj presne odkiaľ: Piťo to zvykol "nahadzovať" do počúvacieho vlákna.

hejkal @ 10.11.2015 13:54:41
Pito vlastní iba debut, pred nejakým časom sme to preberali na "fejsbúku". Každopádne je to skvelá muzika.