Blackwater Park - Dirt Box (1972)

Asi nikto na tomto svete ešte neprišiel na to, prečo sa z nejakej kapely stane celosvetovo známa veličina a z inej v lepšom prípade zabudnutá kuriozita, v horšom si na ňu nikto nespomenie. Pritom hudobne medzi nimi nemusí byť žiadny rozdiel. Nemecká hardrocková skupina Blackwater Park po sebe zanechala jediný album – Dirt Box (1972), takže je jasné, že svetová sláva sa jej vyhla väčším oblúkom ako učivo prvého stupňa základnej školy plochozemcom.

S hudbou to mám ako s vínom. Existujú isto aj kvalitné súčasné vína, avšak čo je to pri porovnaní s vybranými staršími ročníkmi. Správne datovaná a odležaná muzika ma svojou chuťou automaticky situuje do desaťročnice 1967-1976. To je moje pole pôsobnosti, moja obľúbená chuť, vôňa, môj estetický etalón kvality. Navyše, ak je to tá správna odroda (hard rock), značka, proveniencia, nie je o čom. Výhodou je, že hudba tu nie je do vyčerpania zásob, je bezodná.

Nemecká scéna núkala toho hard rocku neúrekom. Máloktorá kapela sa stala svetoznáma, ale zoznam albumov núkajúcich tú najvyššiu obsahovú kvalitu ide do desiatok, ba až stoviek zaujímavých titulov. Dirt Box je jedným z najlepších, i keď prakticky neznámych hardrockových diel.

Blackwater Park bola skupina, ktorá vyliezla z berlínskeho podzemného podhubia, nahrala jediný album, s ktorým bola nespokojná a po rošádach v zostave rýchlo zanikla. Nemecké trio Fechner (gitara), Scholz (basa) a Kagelmann (bicie) dopĺňal britský spevák (a gitarista) Richard Routledge a na albume zahosťoval aj klávesák Burkhard Plenge. Čo to vlastne spolu vytvorili?

Sedem skladieb v trvaní ledva tridsaťpäť minút si radím do kategórie – bomba! Od prvých sekaných vyhrávok a riffov skladby Mental Block po záverečnú spevnú naliehavú For Noone ide o jazdu, aká sa vidí len pri pretekoch formuly 1. Je drsná, priam americky hrubozrnná, zároveň však nikdy nezabudne na melodickosť, tak to mám rád. Výhodou je Angličan za mikrofónom, „nemecká“ angličtina je občas neúnosnejšia ako tá „slovenská“. Až na pár momentiek napätie neklesne pod 10 000 voltov, taká One’s Life by mohla nahradiť Mochovce. Odľahčený klavírny skoro blues rock Dirty Face je asi jedinou skladbou na albume, ktorá pôsobí jemne (berte to s rezervou, akoby vám namiesto sklenenej vaty dali na utretie zadku iba šmirgeľ). Najlepšia skladba má priliehavý názov Rock Song. V meditáciách dôjde aj na obľúbené orientálne motívy.

Keď potrebujem načerpať energiu, takáto muzika je pre mňa tou správnou, dokonca jedinou voľbou. Cítim sa ako medveď po zimnom spánku, lačný a obklopený chutnými lákadlami, kriakmi, mraveniskami a turistickými chodníkmi.

Dirt Box je pre mňa jasná päťhviezdičková záležitosť, skupinu Blackwater Park odporúčam všetkým priaznivcom božskej hudobnej manny.