Kossoff, Paul - Back Street Crawler (1973)

Existuje niekoľko albumov, ktoré doslova definujú môj vzťah k muzike. Bez ohľadu na zástupy skvelých a neskutočných diel lemujúcich históriu rockovej hudby, by som vždy vedel vymenovať tých niekoľko diel, ktoré tvoria krvný obeh môjho rockového tela. Je to jednoducho hudba, ktorá ma ovplyvnila v tom chatrnom momente bytia, kedy sa rodil môj vkus. Back Street Crawler od Paula Kossofa patrí k týmto nemnohým vyvoleným.

Kossoffov tragický osud plný drog a straty sebakontroly ostro kontrastuje s jeho neskutočným gitarovým „fílingom“. Darmo, Paul neohuroval technikou, rýchlou hrou a pod., zato jeho gitara plakala takým spôsobom, že by obmäkčila aj ruské vojsko vraždiace, mučiace a znásilňujúce na Ukrajine. Vo Free bol neskutočný a jeho postupné vytrácanie sa pripravilo svet o veľa, tým som si istý. Snaha o vymanenie sa z cesty do zatratenia nemala šancu, hoci nádej v podobe albumu Back Street Crawler zažiarila ako maják za búrky na otvorenom mori.

Päť skladieb ledva prekračujúcich polhodinu, pestrá zmes hudobníkov, evidentný kompilát rôznych nahrávacích frekvencií... Na prvý pohľad by sa zdalo, že je to mačkopes, ale houby!

Takmer osemnásťminútová inštrumentálka Tuesday Morning sa mi stala láskou na celý život. Sprvoti sa búrlivo rozbehne, rytmika majestátne hrmoce, klavír jemne dokresľuje náladu, nosný motív je melodickým rajom, ale to všetko bledne, keď Kossoff vytasí podmanivé vybrnkávanie a skladba sa plynulo preleje do temnej pomalej hardrockovej extázy. Melodika tohto námetu by si zaslúžila tesať do kameňa. A záverečné baladické vzlykanie akoby mi vyvieralo z duše. Pamätám si, ako som si prvý raz pustil kazetu na magneťáku (otec nemal platňu, ale dielo si aspoň nahral, bola taká doba) a ostal som úplne paralyzovaný. Dodnes, keď túto bohyňu inštrumentálnych bluesrockových „džemov“ počujem, som v tranze. A potom, že som vyrástol z puberty. To tak!

Zvyšok albumu ťahá logicky za kratší koniec, ale iba vo vzájomnom porovnávaní. Rázna spevná I’m Ready mi predstavila speváka Jessa Rodena, ktorého ostrý hlas mi okamžite rezal. V podstate Free zostava si zahrá v pomalej inštrumentálke Time Away, pokojne by som pri nej aj zaspal. Väzby na materskú kapelu podčiarkne spievaný kúsok Molten Gold, koniec-koncov, hlas Paula Rodgersa robí veľa. Napokon, skladba vznikla počas nahrávania albumu Free At Last. Záverečná inštrumentálka Back Street Crawler (Don’t Need You No More) podmanivo buráca, nečudo, že ju Kossoff následne použil aj ako názov jeho ďalšej (poslednej) kapely. Nádherná bodka za albumom, zdá sa mi neskutočné, že zakrátko, v roku 1976, zomrel v mladom veku 25 rokov. Aj keby nikdy nič iné nevydal, tento album mu zaistil miesto na večnosti. Nič viac dodať nehodlám.

Na čo by som však rád upozornil, je to, že deluxe a iné dvojdiskové vydania obsahujú veľmi úmorný bonusový materiál. Album je doplnený o Tuesday Morning na sto a jeden spôsobov, úryvkov, pasáží. Nie, že by som nemal rád Kossoffa, ale percepciu diela to brutálnym spôsobom ubíja. Štvrťhodina tejto skladby je tak akurát, ďalších štyridsať minút toho istého je moc. Na druhom disku sa zjavia ostatné skladby z albumu z rôznych nahrávacích pokusov vrátane neskutočne dlhej verzie Time Away (tridsaťosemminútový „džem“!), z ktorej sála čistá radosť z hrania. Plus je tu krátka „džezovka“ The Lady Is A Tramp a nevydaný havajózny singel May You Never. Keby ste ich nepočuli, o nič by ste neprišli. Lepšie je na tom Leslie Jam, prostá bluesová „funky“ improvizácia.

Čo dodať na záver? Hodnotiť album nemá význam, toto nie je produkt, toto je objekt zbožňovania. Definícia krásna. Estetická lasička. Kráľovná...
reagovat