Blackfeather - At The Mountains Of Madness (1971)

V horách šialenstva písal Lovecraft čiernym brkom

Austrálsky hard rock je svojský. Suchý a škrípavý ako tamojšia divočina, jedovatý ako miestna fauna, psychedelický ako šamani pôvodných obyvateľov, a predsa pestrý ako koralové útesy v okolitých moriach a oceánoch. Kapela Blackfeather sa na tomto kontinente tešila nesmiernej obľube, a to za celú svoju existenciu vydala tri single, jeden štúdiový album a tri koncertné. At The Mountains Of Madness z roku 1971 tak ostáva jediným zárezom v diskografii, ktorá dokazuje schopnosti vtedajšej zostavy v nahrávacom štúdiu.

Vtedajšej zostavy preto, lebo za jej existencie sa v nej vystriedalo viac hudobníkov, než prostitútok u prominentného rodinne založeného slovenského politika. To je aj jeden z dôvodov, prečo sa mi nechcelo pustiť do profilu kapely, tie desiatky mien sú deprimujúce. Na druhú stranu, kapela fungovala takmer ako encyklopédia austrálskych rockových hudobníkov.

Album samotný je skôr psychedelický ako hardrockový, viac rockový ako progresívny. Kedysi dávno som ho mal v rukách (niektoré z pirátskych vydaní), ale na skratkovité vypočutie v obchode ma nezaujal natoľko, aby som si ho kúpil. Následne zmizol z ponuky obchodov a prešiel dlhý čas, kým sa vydavateľstvo Aztek Records rozhýbalo a vrhlo na pulty (najmä doma, v Austrálii) pekné digipakové vydanie. Druhú šancu som pomedzi prsty nepustil.

Titulná skladba začína nevinne, ale napokon sa z nej vyliahne riadny raptor, v Jurskom parku by mali radosť. Zakrvavená gitara Johna Robinsona napodobňuje zvuky kvíliacich obetí v pomere 2:1, a teda to značne preháňa, čo je fajn. On This Day That I Die je o poznanie jemnejšia záležitosť, spevne nabáda poslucháča spomínať na psychedéliu 60. rokov. Austrálsky megahit Seasons Of Change (Part 1) je právom šupa, na ktorú si možno spomenú fanúšikovia Bona Scotta a jeho Fraternity. Prítomný originál je ešte o chlp naliehavejší, má kúzelnú atmosféru spestrenú slákmi. Mám tú skladbu rád. Nadväzuje na ňu Mangos Theme (Part 2), čo je osemminútová inštrumentálna jazda. Má niečo z classical rocku, do (d)uší priveje štipku orientálnej nálady, ostáva však pevne upnutá na priamočiare rockové zavíjanie. Tým sa dostávame k druhej polovici albumu, kde trónia dve dlhé kompozície. Parádna hardrocková smršť Long Legged Lovely s viacerými zmenami nálad a predovšetkým takmer štvrťhodinová suita The Rat. Bubácky hardrock z psychiatrickej liečebne dochutilo tu blues, tam laudánum. Kde sú tie doby, keď rocková muzika znela takto!

Na cédečku sa nachádzajú dve bonusové skladby. Ide o koncertné coververzie, prvou je beatlesácka Tomorrow Never Knows, druhou stounsovská Gimme Shelter. Obe sú spotvorené na nepoznanie, obe znejú parádne. Ako ma mnohé bonusy rušia, tak ma tieto dva kúsky vyslovene tešia. V istom zmysle ma Gimme Shelter baví viac, než celý album. Texaský masaker motorovou pílou vypustený na nič netušiaci klasický hit! To veru často nepočuť.

Album At The Mountains Of Madness je parádnou ukážkou, ako kedysi znel riadny rock. Nekompromisne, šialene, brutálne. Rozhodne odporúčam!
reagovat