Vaughan, Stevie Ray - The Essential (2002)

Moja mladosť by bez Stevie Ray Vaughana azda ani nebola. Otec bol jeho veľkým fanúšikom, mal niekoľko koncertov na videokazetách, takže som ho mal napozeraného i napočúvaného odhora-oddola. Prvou platňou, ktorú som počul, bola Soul To Soul a veľmi sa mi pozdávala rozsekaná skladba Say What!. Neskôr som napočúval väčšinu jeho tvorby a do zbierky som si zaradil dvojdiskový výber The Essential z roka 2002. Áno, je to tak. Vaughan je ďalším zo zástupu bluesových gitaristov, ktorých, keď už si chcem vypočuť, tak uprednostňujem výberovku.

Vaughan má perfektnú rytmizáciu, v skladbách ako Love Struck Baby, Pride And Joy a najmä Mary Had A Little Lamb je radosť počúvať jeho sprievodnú gitaru. Samozrejme, hendrixovsky ufúľané sóla sú kapitolou samé o sebe. To, že Vaughan je akoby vtelením Hendrixa pre 80. roky, je jasné každému, kto ho počul, taká skladba Lenny je na nerozoznanie od Little Wing alebo The Wind Cries Mary. Napokon, Vaughan na koncertoch jeho skladby rád hrával, aj tu môžete počuť monumentálnu live verziu Voodoo Child (Slight Return) a nechýba ani štúdiová verzia spomínanej balady Little Wing.

Ja mám aj osobnú spomienku na skladbu Willie The Wimp, ktorá tu je rovnako v koncertnej verzii a z nej som sa ju učil, keď sme so Žalmanmi túto skladbu niekedy v rokoch 2001-2002 hrávali. V tých časoch som celkom nechápal, prečo práve táto vec je hodná coveru, nakoľko mi neprišla ako typická Vaughanova položka v repertoári. Ale Silvovi, nášmu vtedajšiemu gitaristovi, sa páčila, a tak som sa ju naučil. Pravdou je, že rytmicky je zaujímavá.

Stevie Ray Vaughan patrí k najvýznamnejším bluesrockovým gitaristom, v 80. rokoch sa spolu s Royom Buchananom stal záchrancom tohto štýlu v povedomí širšej verejnosti. Tým, že vychádzal z Hendrixa, nehrozilo, že by bol sterilizovaný ako Clapton, vždy rázne burácal. Napomáhal tomu aj jeho zlozvyk hrať na nesmierne hrubých strunách, väčšina gitaristov by na jeho Fenderovi nebola schopná zahrať. Traduje sa historka, ako si sekundovým lepidlom lepil prsty k predlaktiu a odtŕhal si kožu, takže mu tie jeho struniská nezodrali končeky prstov. Výsledkom je hutný zvuk, ktorý je dnes už asi aj legendárny.

Za mňa je toto výborný výber, bezchybný. Hudobne podnetný, obsahuje vyše dve a pol hodiny muziky, to mi od Vaughana vždy bohato stačí. A vám?
reagovat