Jethro Tull - RökFlöte (2023)

Po celkom príjemnom usadenom albume The Zealot Gene z januára 2022, ktorý znamenal návrat štúdiovej produkcie Jethro Tull som nečakal, že Ian Anderson sa bude ponáhľať s ďalším titulom. A predsa! Pôvodne inštrumentálny flautový album zmenil na ďalšiu radovku a v apríli 2023 bol na svete počin RökFlöte.

Povedzme si hneď na začiatku, že nestojí za veľa. Anderson má asi nejakú fóbiu zo smrti, prípadne cíti, že už dlho tvoriť nebude, inak si neviem vysvetliť, prečo sa tak ponáhľal vydať sadu mdlých a nevýrazných skladieb. Zámer pracovať s nórskymi pohanskými mýtmi si ani nevšimnete, ak nepočítam dve dvojbodky nad písmenom „o“ v názve. Je to ako tie nepodarené memečka z Ikey, kde sa parodujú názvy výrobkov pridávaním dvoch bodiek kade-tade.

Anderson prišiel o hlas už dávno. Totálne, ten proces je nezvratný. V dvoch skladbách ho preto doplnila nezaujímavá recitujúca Unnur Birna. Nórčina je zaujímavá, ale táto pani znie skôr iritujúco ako uhrančivo.

Skladby sú podivne popové (Voluspo, Hammer On Hammer, Cornucopia), že ide o Jethro Tull, spoznávam iba občas, napríklad v temnejšej Ginnungagap. Za zmienku stojí ešte krátka, ale svieža rocková Allfather. Problémom pre mňa je, že aj také tie akože folkovo zaonačené skladby typu The Feathered Consort alebo Ithavoll znejú ako tiene majstrovských kúskov z druhej polovice 70. rokov. S jedinou výnimkou, Trickster (And The Mistletoe) je vynikajúca vec. Je to však žblnknutie v rozľahlom sivom jazere. Aj preto niektoré rockovo priamočiare skladby (Wolf Unchained, The Navigators) sú také... len aby boli. Aby som bol férový, občas sa Andersonovi podarí vložiť do nálady čosi chytľavé, melancholická melodická linka v The Perfect One ma baví. A pri Guardian’s Watch mám občas pocit, že počúvam Oldfielda.

Zaujímavé je, že hoci má celé dielo cca trištvrte hodinu, zdá sa mi pridlhé. Nevie si udržať moju pozornosť, omína, myšlienky mi odbiehajú aj pri pozornom počúvaní, akoby sa moja maličkosť chcela zamestnať čímsi iným.  

Asi by som toľko nereptal, keby to bola Andersonova sólovka (tie tradične za nič nestoja). Je fakt, že zostava ostala oproti minulému albumu prakticky rovnaká, akurát gitaristu Floriana Ophalea nahradil Joe Parrish-James. To vnímam ako jasný signál, že ide o kapelu a nie o Andersonov bočný projekt. Aj keď je pravda, že s týmito muzikantami už sólovo spolupracuje dobrých dvadsať rokov.

Nič to nemení na veci, že od Jethro Tull očakávam ďaleko viac. RökFlöte ma nezaujal, ani po opakovanom počúvaní a dnes viem, že patrí k najslabším titulom s Jethro Tull v hlavičke. Zo zbierky ho nevyradím, Jethro Tull patrí k tým vzácnym skupinám, ktorých štúdiovú diskografiu mám komplet a tento trend hodlám zachovať. Predsa len mi za to stojí, som jej oddaný fanúšik.