Mötley Crüe - Dr. Feelgood (1989)

Menší ošiaľ okolo Motley Cure spustil tieto dni aktuálny životopisný snímok tejto bandy, ktorý celkom vydarene poskytol sondu do poslednej najsilnejšej éry rock'n'rollových hrdinov. O talente jednotlivých členov sa tu samozrejme neoplatí písať. Bez mozgu Nikki Sixxa by asi pravdepodobne nikdy nič nedosiahli. Kto čítal Nikkiho "Heroinové denníky", musí mu byť jasné, že posledné dva albumy boli len rýchlokvas kvôli naplneniu zmluvy s vydavateľstvom. Po jeho dvoch legendárnych predávkovaniach a dokonca až do klinickej smrti vyhral boj nad heroínom. Ešte koncom roku 1988 začali tvrdo pracovať vo Vancouveri na novej platni. Tentokrát pod prísnym dohľadom producenta Bryana Adamsa, Boba Rocka. Vyplatilo sa!

I keď ich dostatočná reklama (dobrá aj zlá) dostatočne podporila predaj aj podpriemerných LPs, ktoré našupovali v letech 1985-1987, tentokrát sa chceli posunuť ďalej a očariť aj kvalitným originálnym zvukom. Už prvé tóny Marsovej gitary ukazujú že pôjde o menej kompromisnú záležitosť. Titulná "Dr.Feelgood" hneď z ostra naštartovala do roku 1989. Ďalšie dvě veci mi trochu splývali do seba. Štadionovka "Kickstart in my heart" je bez debaty jedna z ich top vecí, čo kedy brnkli do gitár a najmä klasický rock'n'rollový locomotive rytmus dal skladbe to, čo ju nakoplo. Refrén na jedničku, záverečné voice box sólo na jedničku s hviezdičkou. Balada "Without You" je opäť to najlepšie, čo kedy ponúkli. Ťažký zvuk bicích nástrojov, dokonale znejúca slide guitar Micka Marsa, nádherný refrén a slušná kompozícia (na Nikkiho excelentná). Chválim aj aranže gitár, najmä počas sóla.

Popevok "Same ol´ Situation" nie je kompozične ničím výnimočný, ale do danej doby dokonale zapadol a priam tam zahviezdil na vypredaných štadiónoch. Vo vypalovačke "Sticky Sweet" im zahosťovali Bryan Adams, Steven Tyler a zopár ďalších, presne ako to bolo v móde. Zborové refrény hip hip hurááá. Nevadí opäť to strihnem vetou: Do danej doby ako stvorené. Na "She goes down" si neviem presne spomenuť, ale viem, že to nebola zlá vec. Neviem, či to bolo Nikkiho čistou hlavou, Mickovým podielom v skladaní to jednoducho a v skratke všetko šlapalo jak hodinky. Hovorím o singlovke "Don´t go away mad" - chytľavá vec natrvalo hitová.

K slušnému albumu, patrí slušný song na záver s víziou do blížiacich sa devadesátých, ako dnes už vieme nie najlepších rokov pre tento band. Teraz je čas na zmenu "Time for change". Takto si Nikki vravel, keď sa mu rútil život do kanála, na jeho samé dno, kde sa svojim jazykom dotkol najhnusnejšej stoky života - heroínu. Trochu mi táto vec pripomína kissácku "God gave rock'n'roll to you", ale to bude tým silným melodickým zborovým refrénom. Osobne je to pre mňa silne nostalgická vec, napriek tomu, že som ju poznal pätnact rokov po funuse. Ako dieťa si túto éru heavy metalu a hard rocku veľmi dobre pamätám. Silné refrény válcovaly hitparády a pospevoval si ich nejeden metalista tej doby. Možno tú istú nostalgiu vidia aj samotní Motley. Osemdesáté roky boli jednoducho ich roky. Doslova ako to bolo povedané v úvode filmu "The Dirt", Motley Crue ich ovládli...

Na záver: Ak si chceme priviať nádhernú atmosféru muziky, ktorá ešte spájala časť jednej generácie, Dr. Feelgood je to najlepšie, čo tá zatraťená škandálmi bohatá banda nahrala. Ako perličku by som spomenul, že zvuk tohto albumu inspiroval doslova kapelu z protipólu a to sanfranciskú trash metalovú legendu Metallica k osloveniu Boba Rocka k produkcii ich špičkového a komerčne najsilnejšieho "Čierneho albumu".
reagovat

POsibr @ 14.04.2019 19:23:39
Tak toto teda áno. Pravoverná oplzlá vlasatá hard'n'heavy muzika. Svojou rockovou priamočiarosťou si ma tento album rýchlo získal, tu sa nikto na nič nehrá. Zbytočne čakať komplexnú vrituozitu (čo ale neznamená, že je album inštrumentálne slabý, práve naopak) a nadupané aranžmány, táto platňa si to sype od začiatku až po koniec.

Pecky ako Dr. Feelgood, Kickstart My Heart, Slice Of Your Pie, Rattlesnake Shake prekypujú rockovou energiou a dravosťou. Rozhýbu telo a rozkývajú hlavu.

Spolu s Appetite for Destruction a Permanent Vacation určite patria k mojim top albumom druhej polovice 80. rokov.

Egon Dust @ 14.04.2019 19:53:10
Som si to dal hneď deň po pozretí The Dirt. Jednoducho 80té milujem :) Nech už je to Guns n Roses (Number 1 z klasik.rocku a hard and heavy), Depeche Mode od Black Celebration, Princea čokoľvek aj George Michaela aj Iron Maiden.

EasyRocker @ 15.04.2019 08:40:26
Tohle je snad jediná deska z celé té hairmetalové kohorty, kterou mám doma - jako celek mi to nikdy nic neříkalo, taková opravdu hodně laciná zábavovka. Tady už zvuk Boba Rocka posunul hudbu vstříc posluchačům a není divu, že to Larse Ulricha a spol. tak inspirovalo pro černé album.

horyna @ 17.04.2019 08:18:30
Motley Crue patří mezi tu hrstku kapel, od které mne z jejich prvního období stačí bohatě výběr. První dvě desky obsahují skvělé hity, další dvě jsou vata a Dr. Feelgood je úder přímo do hair-středu. Kdysi jsem ho měl origo, ale přec ta náchilnost k době je na něm zatraceně slyšet a třetina skladeb se mi zdá poslabších. Na výběru jsou ty nejlepší.

Když už jsem dnes přihodil Dokken-pro mne kapelu jednoho alba, tak M. C. vnímám jako kapelu dvou alb. Srdcovku M. C. z 94-roku beru jako totální majstrštyk (tolik odlišný od jejich klasické produkce). A na pozici dva-mám další energetickou pumpu- Saints of Los Angeles.

Velké díky za sondu do - pro Progboard netypické hudební oblasti.

Egon Dust @ 17.04.2019 13:34:11
Pán Horyna, ďakujem.
Môj znelosti v silne progresívnej muzike sú poslabšie, samozrejme legendy ako floyd, Crimson a pod. či eléfov ako Bowie, Ferry, a mnoho klasických rockových umelcom mám relatívne zmáknutých, ale stále sa je čo od vás služobne starších progboarderov učiť :)
Motley Crue beriem tiež ako kapelu, dvoch albumov, možno max. 4och. Osobne mam rád Generation Swine tá elektronika rocková konkrétne im neskutočne sadla. Nielov hlas sa v nej vynímal. Ešte musim čeknuť tú platňu s Corabim :)

horyna @ 17.04.2019 15:03:53
Egone Corabiho desku rozhjodně otestuj. Je to syrový, avšak maximálně nápaditý, na klasický hard-rock až silně progresivní počin, s obrovským energetickým potenciálem, brilantním zvukem a Corabiho hlasem jako zvon. Srdcovka nejsrdnatější. Viz má recka.