Pendragon - Passion (2011)

Dovolím si napísať aspoň pár riadkov,pár mojich postrehov k tomuto dielu.Passion je dôstojným následovníkom predošlého albumu Pure(2008).Mohol by sa kľudne volať aj Pure 2.Skupina Pendragon práve od albumu Pure kompletne zmenila svoj sound a rozhodne je to zmena k lepšiemu!Sound,v ktorom dominovali Nolanove klávesy a rozsiahle symfonické plochy nahradili sample a ostrejšie gitarové riffy.Celkove pôsobí táto hudba veľmi moderne a sviežo...ale zároveň aj trochu drsnejšie a temnejšie ako tomu bolo na albumoch pred Pure.Zdá sa,že páni z Pendragonu sa dopracovali od vplyvu skupín ako Pink Floyd a Genesis k vlastnému výrazovému prostriedku,k vlastnému soundu.Teda nie je to len samotné preberanie týchto vplyvov,ale viac prevládajú ich vlastné predstavy a nápady.Je to výrazný posun od klasického neoprogu k niečomu veľmi osobnému a autentickému.Nebudem rozoberať a analyzovať jednotlivé skladby.Album ako celok výborne drží pokope,nemá slabé miesto a počúva sa mimoriadne dobre.Pendragon prišiel s veľmi hodnotným a kvalitným albumom na ktorý môžu byť páni právom hrdí.Passion je rozhodne jedným z najlepších hudobných počinov tohto roku.Bravo!
reagovat

martin69 @ 17.05.2011 17:08:10
Brano,souhlasím.Jsem velmi spokojen.Výborný následovník Pure.

Brano @ 18.05.2011 09:18:14
Martin,ďakujem za reakciu.Pendragon sa skutočne posúvajú správnym smerom z čoho mám veľkú radosť.

Takže najnovší produkt Pendragoňákov : Ak by tento album vyšiel po diele Believe, bolo by to pre mňa dosť tvrdé sústo. Ešteže predchádzajúci album Pure naznačil dosť podstatný hudobný krok do iných vôd. Prišli sample , tvrdší zvuk. Tak či tak staršia "aura " tejto skupiny bola zastúpená viac ako z polovice. A teraz je tu Passion. Určite hudobne najtvrdší a jeden z hudobne najnáročnejších počinov tejto legendy. Album je charakteristický striedaním kratších a dlhších eposov. A až tu je počutelný vplyv bubeníka Scotta Highama - jeho dynamický štýl ala Mike Terrana dáva niektorým skladbám zaujímavý odtieň. Výbornú úvodnú skladbu strieda asi najsilnejší počin na albume - Empathy s krásnym záverom. Tvrdšia Feeding Frenzy. A zase rozsiahlejšia This Green and.... ktorá sa mi zdá troška neucelená, určite však nie slabá. Druhou chuťovkou je pre mňa Skara Brae. A na záver jediná skladba s typickou atmosférou kultového zvuku kapely. Veľa rôznych zvukou, veľa tvrdších gitarových partou, veľa nečakaných prechodou. Albumom sa treba prekúsavať dlhšie ako sme zvyknutí. Ale Barrett a spol. nikdy nevydali zlý album. Ani priemerný. Je to výborný, podľa recenzií na progarchives pre mnohých najlepších počin. Pre mňa 4 a niečo k tomu -)
reagovat