Quicksilver Messenger Service - Shady Grove (1969)

Americká acidrocková skupina Quicksilver Messenger Service ma uhranula. Dnes si pripomenieme jej tretí album (druhý štúdiový) – Shady Grove z roka 1969.

V období, keď som sa začal učiť hrať na bicie, a teda kdesi okolo prelomu rokov 1994 a 1995, priniesol otec domov dve cédečká od kapely. Plus mal kdesi na videokazete skladbu Who Do You Love z koncertu Johna Cippolinu. To je jeden z najoriginálnejších gitaristov, aký kedy žil. Hrá s trsátkami na bendžo nastoknutými na prstoch, čím dosahuje neopakovateľný zvuk. Sledovať ho je zážitok. V kapele však pôsobil aj bubeník Greg Elmore, ktorý sa stal mojim okamžitým idolom, vzorom. Predstavil mi jazzové bubnovanie v psychedelickom rocku. Debutový album sa stal mojim srdcovým albumom, jedným z tých mála životných. Druhý album Happy Trails predstavil kapelu v nekonečnom „jamovacom“ bluesovom móde na pódiu, tiež ho mám veľmi rád. Ono, Quicksilver Messenger Service sa hudobne vymyká z celej tej sanfranciskej scény detí kvetov, čo sa týka prejavu. Mám ich najradšej, a to aj v konkurencii Janis Joplin alebo Jefferson Airplane. Inak, kapela je stále aktívna.

Tretí album Shady Grove nahrala kaplea počas leta a na pulty sa dostal v decembri 1969. V zostave sa okrem trojice stálic (menovite John Cippolina (gitara, spev), David Freiberg (basa), Greg Elmore (bicie)) zjavil aj slávny klávesák Nicky Hopkins (Rolling Stones, The Who, milión kolaborácií s velikánmi typu Beatles, Joe Cocker a pod.). Naopak, išlo o prvý album bez druhého gitaristu Garyho Duncana, ktorý sa na chvíľu s kapelou rozišiel. Album sa umiestnil na 25. mieste v rebríčku predajnosti amerického Billboardu.

Obsahuje deväť skladieb. Sú vzrušujúce, napínavé, s vnútorným pnutím, ktoré cítim nielen v hudbe, ale i v sebe. To neznamená, že musím utekať na WC, ide o príjemné pocity. Klavír a pridružené klávesové nástroje počuť výrazne, napriek tomu organicky zapadajú do celkovej atmosféry prezentovanej muziky. Však si vypočujte krehkú dumku Flute Song. Kapela okrem psychedelického oparu (Flashing Lonesome) tiahne i k blues (Too Far) a ku country (Words Can’t Say).

Osobne sa mi najviac páčia skladby na tvrdšej strane spektra, titulná Shady Grove, temná Joseph’s Coat a najmä bluesovo psychedelický deväť a pol minútový trip Edward, The Mad Shirt Grinder.

Shady Grove je možno trošku nesúrodý album, ale celková atmosféra mi veľmi sedí. Je zadumaná, ale i prívetivá, čo je dokopy vcelku zaujímavá kombinácia. Neviem, či má dielo v našich končinách nejakú fanúšikovskú základňu (aj skupina ju má malú, ako to tak sledujem), ale podľa mňa je to škoda. Z rockovej psychedélie zo 60. rokov ide o to zaujímavejšie, čo nám Amerika dala.