Clark Hutchinson - A=mh2 (1969)

Improvizácia vo svojej podstate!

Reklamný slogan vždy preháňa, ale v prípade debutu skupiny Clark – Hutchinson je namieste. Dvojica multiinštrumentalistov Andy Clarke a Mick Hutchinson sa s tým nepára. Prvý obsluhuje rôzne klávesové, dychové a bitkárske nástroje, druhý exceluje s gitarami, ale ani basa, klavír, či flauta mu nie je neznáma. Aby som sa hneď zkraja priznal, o skupine som netušil asi do roku 2010, kedy som postrehol podivnú kolonku indo-prog/raga rock na Progarchives. A táto skupina tam bola uvedená. Následne vyšla od Esoteric Recordings záslužná dvojdisková kompilácia Free to be stoned – The complete Decca recordings anthology, kde sa nachádzajú všetky tri albumy skupiny. Na moje počudovanie je zmienená „kolonka“ na Progarchives značne zavádzajúca (zavadzajúca tiež, skrátka, je mimo).

Iste, päť dlhých improvizácií v rôznych stupniciach, tóninách a iných základne nahodených témach, kedy si gitarista nekonečne zasóluje a všetky ostatné nástroje tomu robia viac ako dôstojný sprievod (štýlovo sa to vyjadriť nedá, tu počuť psychedéliu, tam sa hlasno dožaduje pozornosti džez, inde si to orientálne haluzí...), zvádza k vypichnutiu toho indického, ale zasa tak častý jav to nie je.

Ani na chvíľku sa nekonajú nejaké uhladené akademické cvičenia, gitara chripí ako storočný astmatik so sklonmi k tabaku a alkoholu, flauta dychčí ódu na Andersona, saxíky prskajú ani keby ich prevážali v Chicago Transit Authority a perkusie... sú jednoducho perkusie.

Čo sa skladieb týka, rázna (psychedelic-džez-hard) rocková hrmavica Improvisation on a Modal Scale nemá chybu, Acapulco Gold pridáva čosi španielskej atmosféry (ide o vybrnkávanú skladbu čisto na gitare), Impromptu in E Minor má mierne melancholickú náladu, etnický džezík s názvom Textures in 3/4 je uspávací, no a nálada orientu pokračuje aj v záverečnej Improvisation on an Indian Scale.

Nevýhodou albumu je (okrem chýbajúcich bicích, čo však vcelku nevadí, hluku je tu dosť aj bez nich) rozhodne jeho dĺžka. Nie vždy je človek schopný počúvať päťdesiat minút improvizovaných sól.

Keď mám náladu na čistú meditatívnu inštrumentálnu jazdu, lepší kandidát z rockových sfér azda ani nie je. Okrem perkusií tu však absentujú bicie (viem, už som to spomínal, ale opakovanie je matkou čohosi, čo je pre istú časť ľudskej populácie lákavé) a na orientálne psycho tiež nie som práve vysadený, takže dávam tri hviezdičky pre hviezdičkovačov a ostatným dodávam: Vyskúšajte, možno sa do hudby tejto dvojice ponoríte s dobrým pocitom.

reagovat