Trower, Robin - Victims of the Fury (1979)

Siedmy sólový štúdiový album britského gitaristu Robina Trowera – Victims Of The Fury – vyšiel v apríli 1980, nuž si ho pripomeňme.

Trower bol obľúbenec môjho otca. Som s jeho tvorbou oboznámený pomerne dobre, ale musím sa priznať, že ma v puberte veľmi nezaujal a dlho som ho bral ako povinnú položku na zozname gitarových borcov. Pre svoje počúvacie účely som si akurát napálil akúsi bestofku a (ako inak) ostrý koncert Live!. Z dedičstva mi v priebehu času pribudli aj ďalšie albumy, ale Trowera som vzal na milosť až s kúpením krabičky s celou jeho štúdiovou tvorbou z rokov 1973-1983, ktorá obsahuje presne desať cédečiek (a teda aj rovnaký počet albumov). No, na milosť, dnes mi nie je jasné, čo ma v puberte odradilo a prečo vlastne som ho obchádzal. Iste, v druhej polovici 70. rokov sa ostrý náboj z muziky sem-tam nebadane vytráca. Keď si odmyslím nevýrazné albumy s mojim obľúbencom Jackom Bruceom – B.L.T. (1981) a Truce (1982), tak mi vyslovene nesedí iba album Caravan To Midnight, ktorý sa odklonil smerom ku funky komercii.

Trowerov band má klasickú trojosobovú podobu. Gitara-basa-bicie, nič navyše. Veľkým plusom je hutný hlasisko Jamesa Dewara. Jeho zafarbenie mi sedí. Druhým kladom je kvákadlo. Trower patrí k tým gitaristom, ktorí bez neho nedajú pomaly ani notu. No a bubeník Lordan? Je spoľahlivý a hoci sa veľmi nepúšťa do nejakých krkolomných polôh, hrá s prehľadom.

Od prvých tónov Jack A Jill je jasné, že tu máme klasickú gitarovú bluesrockovú nádielku vychádzajúcu z hendrixovskej tradície. Muzika správne odsýpa (Mad House), aj keď je baladická (Roads To Freedom, Only Time, Ready For The Taking). Najlepšia skladba albumu je Victims Of The Fury, ktorej pnutie je doslova božské. Vydržal by som ju počúvať aj desiatky minút, škoda, že ide rýchlo do ticha. Práve táto skladba ma zo spomenutej bestofky oslovila úplne najviac a vždy sa teším, keď prichádza na rad. Hardrockeri si nepochybne zamilujú hendrixovskú žieravinu The Ring, bluesmani zasa pomalú bačorinu Into The Flame. A melodickí rockeri budú metať hlavou pri skočnej The Shout. Azda len jemná Fly Low na záver albumu mi príde troška mdlá, pýtala by sa mi tam nejaká mastenica. Nič to, hudobne je to skrátka parádna jazda, na rok 1980 tvrdohlavo staromilská, vďaka za to!

Z komerčného hľadiska je určite plus, že album sa umiestnil v rebríčkoch v Británii (61. miesto), v USA (34. miesto) i v Kanade (86. miesto) a v Austrálii (95. miesto). V dobe, kedy bola predajná muzika úplne inde, to nie je zlý výsledok. Na výslednom zvuku sa výrazne podieľal stály spolupracovník kapely, beatlesovský zvukár Geoff Emerick, ktorý umrel 2. októbra 2018 ako sedemdesiatdvaročný. Zaslúži si absolutórium.

Victims Of The Fury stojí za hriech, priaznivci hutnej gitarovej muziky s bluesovými koreňmi nešliapnu vedľa. Album má slabých tridsaťdva minút, ale muzika je silnejšia než Schwarzenegger v 80. rokoch. A preto budem nekritický a nadelím jej plný počet hviezd.