Chicken Bones - Hardrock in concert (1972)

Na hard rockovej gitarovej hudbe zo 70. rokov je dobré to, že o nej netreba písať veľa. Drvivá väčšina poslucháčov si ju dokáže bez problémov zaradiť. Čo čakať od albumu, ktorý sa volá Hardrock in concert?

V prvom rade, vôbec nejde o koncert. To však nevadí, hard rock je prítomný, v súlade s dobovými tradíciami si skupina Chicken Bones samozrejme pomáha bluesovým korením, jeho chuť môže človek okúsiť hneď v úvodnej spievanej skladbe Feeling. Tvrdšie polohy v strednom tempe k hard rocku patria, nuž je tu I’m falling. Jasné, znalci namietnu, že skladba sa miestami svižne rozuteká, ale to už tiež patrí k tradícii. Akustická meditácia v dlhočiznom úvode skladby Water je doplnená šumom vĺn, gro však tvorí priamočiara hard rocková rifovka, v ktorej sa sóluje, sóluje a sóluje, až sa presóluje k ešte dlhšej sólovacej záležitosti s názvom Factory girl. Už aj hluchému je jasné, že typická skladba Chicken Bones má dve polohy, rýchlu a pomalú (prípadne naopak), ktoré sa pravidelne dvakrát vystriedajú a je to. V závislosti od exhibicionistického tiku to môže trvať štyri alebo desať minút. Po prvých dvoch skladbách sa zároveň vytratil spev, čo si isto ucho poslucháča nemôže nevšimnúť. Tento jav sa zopakuje aj v skladbe Drive, záverečný melancholický kúsok The day is cold je opäť, keď už nie spievaný, tak aspoň šepkaný a recitovaný.

Bonusy toho prinášajú trošku menej, než by som očakával. Psychedelickú Stoned kids vystrieda pätica kratších skladieb skupiny Revanche, ktoré sú kompletne odľahčené, občas sa ozvú klávesy, je to taký americký typ rocku do auta na dlhé cesty. Síce fajn, ale inak k tomu nemám veľmi čo povedať. Aha, jedno predsa, viac sa tu spieva (a nie je to žiadne terno).

Vôbec to nie je zlý album na občasné vypočutie, ale zasa ani nič zásadného. Hudobníci nie sú žiadne esá, avšak hrajú od podlahy a s chuťou, ktorá sa počúva bezproblémovo. A preto dávam tri hviezdy.

reagovat