Enchant - A Blueprint Of The World (1995)

Je celkem zarážející, jak rychle získalo album A Blueprint of the World kultovní postavení na progresivní rockové scéně. Také dvě následující nahrávky Enchant se často pyšní tímto označením, avšak dlouho nedostupný debut je dle valné většiny lidí, kteří se v dané oblasti nějaký ten pátek pohybují, výrazným hudebním dědictvím.

Při poslechu debutního díla které udivuje neuvěřitelnou vyzrálostí a profesionálním feelingem vás může napadnout, proč kapela s takovými hráčskými i aranžérskými schopnostmi zůstala usazena u dna všeobecné rockové vzdělanosti. Na Enchant dnes i kdykoliv v minulosti přísahala vždy pouhá hrstka stálých příznivců, která po odchodu technicky nadaného bubeníka a výrazného autora Paula Craddicka ještě zeslábla.


Nahrávka má z velké části vtěleny postupy a feeling devadesátých let, ale zároveň zní svěže a moderně. Pánové neopomněli citovat kapely ke kterým vzhlíželi, ale zároveň si byli jisti směrem kudy vyrazit, aby nepopřeli vlastní vývoj. Tohle album funguje od začátku do konce. Každá nota má smysl a své místo. Je artrockově chytlavé, něžné, plné nápadů a přitom nejde o bezhlavé předvádění hudebních dovedností na úkor koncepce skladeb.
Celek který se kapele podařilo vytvořit není žádná konzervativní sázka na jistotu, ale odvážné a jedinečné album. A ve výsledku patří mezi jejich nejlepší počiny v historii.4,5*


reagovat

john l @ 30.05.2018 11:14:33
Enchant patří do třetí vlny kapel, které se snažili obrodit progresivní rock. Jestliže do první automaticky náleží Yes a Genesis, do druhé pak třeba Marillion a Iq, třetí skupinu tvoří právě Enchant, Cairo, Jadis a další. Každá desetiletka nabídla nové alternativy a v novém tisíciletí je tomu podobně. Prapor stále vlaje. Já bych dal debutu jistých pět P.

Enchant patrí medzi kapely, ktoré sú pomerne známe fanúšikom progresívneho rocku. Ten kto má rád Dream Theater, Rush, Marillion alebo Shadow Gallery určite nebude ich tvorbou sklamaný. Prvý album A Blueprint Of The World vznikal s producentskou výpomocou gitaristu Steve Rotheryho z Marillion a myslím si, že vedel veľmi dobre prečo to robí. Talent im rozhodne nechýbal, šťastena sa na nich aspoň trochu usmiala a mohlo sa tak dostať na trh ich debutové autorské dielo. Je to snáď jeden z najlepších debutov aký sa mi dostal do uší a už letmý kontakt s ním musí zaujať, a patrične aj navnadiť. Hudobne a štýlovo je zhruba niekde v strede medzi Rush a Marillion, čo teda nie je vôbec zlá kombinácia. Nič nové síce neprináša, ale skladby majú takú hĺbku, že sa málokto bude zapodievať pôvodom jednotlivých nápadov či gitarových sól. Kvalita hrania ich stavia do takého uhlu, z ktorého môžem zreteľne nazrieť na ich podstatu a zároveň aj súhlasne prikývnuť nad ich excelentnou hudbou. Ted Leonard spieva nižšie ako na ďalších nahrávkach a to je podľa mňa tiež plus, pretože tým vyniká celková jednoliatosť materiálu. Gitarista Douglas Ott nešetrí rôznymi sólami a vyhrávkami, v skutočnosti vnímam jeho výkon na tomto albume ako jeden z najlepších.

Povaha albumu sa ťažšie popisuje, pretože funguje na niekoľkých úrovniach. Bubenícke tempá sú častokrát nepravidelné a v komplikovanom štýle napr. Neila Pearta alebo Marka Zondera. Koncept skladieb je však výlučne a bez kompromisov silne melodický, a v tomto je spevák Ted Leonard ako doma. Najpodivnejšia je pre mňa dĺžka týchto kompozícii, pretože napriek pesničkovej forme tu prevažujú do detailov premakané pestré zvuky klávesov a fantastické gitarové postupy už spomenutého Douglasa Otta. Nič sa tu nebije a ani neprekrýva, a tak tu máme ako na dlani až na kosť ohlodanú výpoveď jednej skupiny, ktorá takto vzdala hold progresívno-rockovej hudbe. Prídu si tu na svoje fanúšikovia kreatívnych inštrumentálnych vyhrávok a aj tí, ktorým imponujú pekné melódie. Má to však až prekvapivo kryštalicky čistú povahu, pričom nekomplikovaný a zrozumiteľný zvuk dáva každému nástroju jasne vyčlenenú pozíciu. Všetko začína pekne utešene v prvej skladbe The Thirst, ktorej nechýba napätie s krásne členitý spád podporený úžasnou melodikou. Nežne sa vlniaca Catharsis prináša kopec oduševnených emócií a okrem spevu musia rozcítiť aj gitarové a klávesové sóla. Zrýchli sa to sympatickým spôsobom pri Oasis, v ktorej sa ani na okamih nezabúda na poriadnu dávku dynamiky a spanilých melódií. Ďalší kus Acquaintance vťahuje do spleti jemných harmónií, pričom rozhodne nenudí ale skôr príjemne hladí. Inštrumentálka Mae Dae sa nijako nevzďaľuje od predošlých skladieb a pokropí sluchové vnemy čerstvými nápadmi. Na tvrdšom podklade stavia aj At Death's Door a cítiť v nej mierny príliv temnejších nálad, ktoré sú v vzápätí odbúrané nebeskými melódiami. Paul Craddick roztancuje hajtku a ide sa na East Of Eden. Absolútne presvedčivé spracovanie a ako bonus priloží gitarista Douglas Ott svoje typické lifesonovsko-rotheryovské sóla. Nighttime Sky nestráca silný umelecký dojem a súdržnosť, pričom inštrumentálne časti sú opäť pozoruhodné a založené prevažne na kvalitných motívoch. Ultra-melodická nálož Enchanted sa krásne pohráva s citlivou atmosférou, zároveň rozpaľuje energiou nabité gitary a aj technicky poňaté bicie. Posledná Open Eyes taktiež rozsieva pozitívne posolstvo progresívneho rocku a hudobne objemných kompozícii.

Bubeník Paul Craddick musel chodiť na lekcie asi k Neilovi Peartovi, pretože počuť v takmer každom jeho údere túto štýlovú orientáciu. Musím ale uznať, že je to technicky veľmi disponovaný hráč a tieto rytmické špeciality má dokonale v malíčku. Hudbe skupiny Enchant prospievajú aj všestranné klávesy a Michael Geimer čaruje v každom momente atmosferické registre rôznych farieb. Devízou tohto prvého albumu je, že sa ľahko počúva a zároveň nie je hudobne monotónny. Určite by sa našli oponenti, ktorí by apelovali na menšie percento originality. Enchant však nie je anonymná kapela a tieto konkrétne skladby majú jednoducho povedané svoju jedinečnú a vzácnu dušu. To je podstatné a preto sa nebránim udeliť rovno päť hviezd.
reagovat

Mayak @ 18.12.2013 11:10:32
Vidím Slavo, že mapuješ chronologicky rádové albumy Enchant. Môj osobný názor je, že mimo tejto zásadnej a najuznávanejšej "jednotky" je asi druhý najlepší album "Time Lost", ktorý pôvodne vyšiel ako "Rest of", teda ako zbytky zo staršej (rannej) tvorby + ako odpad pri nahrávaní prvých dvoch albumov. Až po jeho nadštandardnom prijatí verejnosťou a fanúšikmi, ho teraz zaradzujú všade na serveroch do oficiálnej diskografie kapely.

alienshore @ 19.12.2013 20:01:18
Zdravím Miro, myslím že môžem s tebou súhlasiť, ja mám rád predovšetkým prvé tri albumy Enchant, ktoré majú v sebe niečo špecifické a potom to už nebolo úplne ono, možno sa to zmení keďže nahrávajú momentálne nový album ..., no každopádne im prajem aby opäť našli svoju vrcholnú formu