Area - Maledetti (1976)

Area sa teší veľkému uznaniu, nuž sa jej seriózny záujemca o taliansku netuctovú scénu ťažko vyhne. Na obal albumu Maledetti som narazil v CD vydaniach od Akarmy a tá anatomicky obnažená ľudská hlava sa mi zapáčila, nuž som si tento album kúpil vo Florencii a po návrate s chuťou vypočul. No, s chuťou... Tá ma rýchlo prešla.

Zvuky dňa, šššš, bźźźźź, do toho akési bľabotanie ukončné "Ladies and gentlemen", to nie je hudba, to sú zvuky (bez ohľadu na exotov, ktorí nevnímajú rozdiel medzi týmito dvomi pojmami) pomenované Evaporazione. Diforisma urbano nahodí ťažko rozleptaný rytmus a nejaké rozstrihané klávesy, ale je to aspoň ako-tak odpočítateľné, a preto aj počúvateľné. Prosto fusion z kategórie pre vyvolených. Chvíľku tam síce čosi "odspieva" Demetrio Stratos, ale aj tak je to inštrumentálka. Citlivá spievanka s prapodivným etnickým podmazom otvára Gerontocraziu, časom sa pridajú akési sláky, Stratos sa do toho oprie i verte-neverte, nastúpi normálne krásna melodická klávesová vyhrávka. Jasné, zmeny sú častejšie než počet príslušníkov ŠTB na koncertoch za sociku, takže nejaké to inštrumentálne besnenie treba čakať, je však "zmysluplné", žiadna trhnutá avantgarda á la umenie pre umenie a umenia nikde. Rozhodne je to zaujímavá skladba, asi najlepšia na albume. A je tu Scum, pomerne nepríčetný džez rock, ktorý poteší najmä milovníkov absurdnej drámy. Keď nastúpi psychedelický recitál sprevádzaný ďalšou zvukovou prehrou, tak sa človek nestačí čudovať. Il massacro di Brandeburgo numero tre in sol maggiore výnimočne vystihuje už názov, je to masaker prívetivosti, normálne iba sláčiky a dokonca aj niečo povedomé hrajú, no toto! Giro, giro, tondo prináša opäť čosi ezoterické a značne na hlavu, aj toto je masaker, tentoraz akejkoľvek duševne prospešnej formy. Našťastie, nastúpi ďalší fusion prelet nad hniezdami všetkých možných vtákov, ktoré boli dlho preč, takže si vyznávači tohto žánru môžu navzájom pokojne predstierať, akú sofistikovanú muziku to konzumujú, ehm, prežívajú. A je tu vyvrcholenie. Ústne prdy, výskanie, dementné bľabotanie, to je úvod že vraj skladby Caos (parte seconda), čo je inak slušne nepočúvateľný free džez. Nemá to hlavu ani pätu (hlava ušla na obal, kde sa zdekovala päta, netuším a pochybujem, že o tom viac vedia hudobníci z kapely) a telo pripomína triašku želatíny, ktorej sa príčetný jedinec štíti čo i len letmo dotknúť, nie to ju ešte konzumovať. A ozaj, priaznivci Ružového Pantera sa na chvíľku dočkajú akejsi pocty. Bonusový pokec mi nič nevraví.

Jeden z tých albumov, ktoré by mi nechýbali a kedy sa kúpa naslepo úplne nestretla s mojimi preferenciami. Ale rešpektujem, že sa nájde niekto, kto sa z toho bude tešiť ako príslušník marginalizovanej skupiny z detských prídavkov. Pár skladieb ma oslovilo.
reagovat