Pop, Iggy - Instinct (1988)

Hop a je tu rok 1988 a s ním Iguanas Pop. Časy feťácke už boli zažehnané a útok na valcujúcu rockovú scénu bežal u reinkarnovaného Idžiho v plnom prúde. Po pop-rockovom Blah Blah Blah, kde sa Iggy predstavil aj širšiemu publiku, sa návrat na hudobnú scénu relatívne vydaril. Keď sa obzrieme za prepadákmi z prvej polovice osemdesátých, ktoré nahral, tak dosiahol minimálne v rámci svojich možností svoj prvý vrchol. To, čo milujem na niektorých sólo-umelcoch, je šokovanie a neustála zmena. V tomto prípade síce nemôžme hovoriť o hudobnom vývoji, keď sa obzrieme za Raw Power, Idiotom a Lust for life, ale môžeme minimálne hovoriť o kvalitách. Keďže nepatrím k ročníkom, ktoré mohli chronologický sledovať kariéru Iggyho a jeho rovesníkov už v danej dobe, viem posúdiť, že tento album musel byť prekvapením aj sklamaním pre štýlových obmedzencov.

Surový zvuk gitár dlhoročného Iggyho kamaráta Steva Jonesa zo Sex Pistols, ktorý plynule krásne prešiel z punku 77 na hard rock 88 nám naznačuje už úvodnej "Cold Metal", že o popík z predošlého albumu jednoznačne nepôjde. Myslím, že v tomto albume boli Iggymu vzorom kapely, ktoré ovplyvnil ešte z éry so Stooges. Konkrétne KISS, Mötley Crüe, W.A.S.P a podobné. I keď Iggyho hlas sa pohybuje v stredoch ako aj Cooperov či Idolov, dáva jasne najavo, že pohodičkový ukľudňujúco pôsobiaci tón z roku 86´ nie je jediný, ktorý mu mimoriadne sadne. Paradoxne v skladbe "High on you" sa nachádza i v tejto polohe, jej rockový drive je dokonalý, stejne tak aj jednoducho vystavaný refrén. Dravá stránka A strany tejto LP určite stojí na "Strong Girl", "Tom Tom" a našlápnutom "Easy Riderovi" (ten by kľudne mohol zapadnúť do fiktívneho soundtracku Easy Rider II).

Druhá strana LP ničím nezaostáva za prvou. Mám fakt pocit, akoby som počúval chvíľkami aj AC/DC. Čo silne oceňujem na tejto platni je, že všetky skladby a texty si napísal maestro kmotr sám, jen sem tam je spoluautorstvo pripísané Jonesovi. Vypalovák "Power & Freedom" je bezchybný hard rock. Skladba, ktorá vo mne evokuje niečo akoby matnú spomienku z detstva zachytenú možno niekde na MTV je "Lowdown" spievaná taktiež v hĺbkach v štýle Mission a Sisters of Mercy ako na predošlej LP bol singláč "Cry for love". Tá melódia s jeho hlasom akoby bola vo mne od detstva. Páči sa mi, že nevypustil syntetizátory a klávesové nástroje na tomto hard & heavy albumu. Bez synths by naprieklad nasledujúca titulná "Instinct" nemala tú správnu napínavú atmošku. Každopádne pán Pop inštinkt mal minimálne na túto a predošlú LP. Nádherne sa hodil na vlnu trendov, tu konkrétne na Hard&Heavy.

Spomenuté AC/DC najviac cítiť v riffe "Tuff Baby" - podľa mňa trošku priemerná vec. Posledná "kockatá hlavá" "Squarehead" je dokonalým záverom štýlovo uceleného diela. I keď v Bilboard 200 sa umiestnil niekde na 79. mieste a dieru do sveta ním neurobil, ale pozíciu rock star, s ktorou treba počítať, si udržal. Budem úprimný. V rámci Iggyho možností vytvoril skvelý počúvateľný, dokonca istým spôsobom po stránke prejavu originálny hard rock, ale konkurovať tak silnej konkurencií ako boli Guns & Roses, Mötley Crüe, KISS, AC/DC či dokonca aj "spolubojovníci" ako Ozzy a Alice Cooper bolo náročne. Glam metal lebo hairy pop ako Bon Jovi, Poison či White Lion valcovali rebríčky a na letiskách v čakačke na fajku od fanyniek mali prvenstvo, tam sa fakt nedalo komerčne konkurovať.

Zhodnotenie: Chválim motorový zvuk gitár Steva Jonesa. Chválim údernú rytmiku. Chválim aj menej náročné, ale dynamické Jonesové sóla. Chválim Iggyho drive a nasadenie. Ako som povedal, Apetite for Destruction či No Rest for the Wicked to neni a ani Dr. Feelgood, ale pre takých The Cult bol Iggy jednoznačná star, keďže o rok neskôr im hosťoval v "New York City" na legendárnom "Sonic Temple". Tu beriem Iggy Popa ako herca, režiséra a sceńaristu kde obstál, dokonca mierne nad priemerom, na tému hard&heavy.
reagovat