Mayall, John - Ten Years Are Gone (1973)

Po niekoľkých v podstate koncertných albumoch sa Mayall so svojim mierne nadžezlým ansáblom vybral aj do štúdia. Nie, že by k tomu dajako výrazne nachystal materiál. Pár dní pred nahrávaním si muzikanti prešli nejaké motívy a nechali si priestor na improvizáciu v štúdiu. A výsledok je dobrý. Deväť typicky Mayallovských skladieb v duchu jazz-bluess session nenudí a počúva sa príjemne. Osobne mám rád úvodnú Ten years are gone, pohodovú Driving till the break of day a hlavne uchechtanú Good looking stranger. K tej sa viaže zaujímavá story. V štúdiu údajne panovala veselá nálada, hlavne preto, že Mayall nebol práve triezvy. Keď nahrávali túto verziu, mal práve nekontrolovateľný záchvat smiechu, nuž tu text nespieva, ale smeje. Neskôr nahrali ešte jednu verziu, už normálnu, ibaže pri finalizovaní mixu sa na dosku dostala verzia á la uchechtávač. A to je dobre! Ozvláštňuje to album a vlastne aj celú tvorbu. Mayall sa síce vyjadril, že ak nájde regulárnu nahrávku, rád ju vydá a dá veci na správnu mieru, ale podľa mňa nič neprekoná spontánnosť a zvláštnosť tejto verzie.

Druhý disk (pôvodne druhá platňa dvojalbumu) je záznamom koncertu a v zostave sa nachádza saxofonista Fred Clark (namiesto Hollowaya). Okrem predstavenia skupiny sú tu štyri pomerne dlhé improvizované skladby, ktoré sa počúvajú dobre, ale nemám čo vyzdvihnúť. Vraj zlá kvalita zvuku a tiež mdlosť vystúpenia zabránili tomu, aby bol album vydaný aj na CD, takže sa to podarilo až v roku 2009. Tomuto nerozumiem, zasa taká katastrofa to nie je.

Mayall napokon prehlásil, že vo svojom koncepte improvizácií s džezmenmi došiel až na koniec a nabudúce skúsi niečo iné, v podstate s ním súhlasím. 3,5* zaokrúhlim prísne dole, možno by nezaškodilo skrátiť minutáž.

reagovat