Mayall, John - The Latest Edition (1974)

Po „džezových“ skúsenostiach Mayall cítil, že týmto smerom už ďalej kráčať nechce, a tak zložil novú zostavu s dvomi gitaristami, aby sa vrátil, ako sa sám vyjadril, k bluesovým koreňom, keďže jazz-blues fusion dospela k svojmu „prirodzenému“ koncu.

A už od úvodu je jasné, že dôraz tentoraz bude na blues rockovom vyjadrení. Svižný rockujúci (trošku aj funkuje) Gasoline blues je fajnovým štartom, slaďáčik Perfect peace ma veľmi neberie, ale jasne ukazuje, že The latest edition stojí na gitarách. Funkové rytmizovanie je najviac badateľné v Going to take my time. Nie, že by to bolo zlé, ale moje preferencie sú zamerané inde. Závan starých čias sa priženie (no, skôr lenivo doplazí) v Deep down feelings, mohla by to byť dobrá vec, ale strašne jej prekáža čistý zvuk, chcelo by to správne zachraptiť. Takto to dýcha sterilitou. Škoda. Tajomne pôsobiaci blues rock Troubled times aj so saxofónom, sa podaril a patrí k tomu najlepšiemu, čo sa na albume nachádza. Parádne mu to rockuje. Mayallovo zajatie funky sa vracia v plnej sile v skladbe The pusher man. Príjemná rock’n’rollová One of the few je balzamom na moju dušu. Love song, to ani nemôže byť iné, než slaďák. Celkom ujde, ale nežiada sa mi pátrať, kam. Hurá hej atmosféra v Little kitten sa tvári ako keď hard rockoví interpreti hrajú svoje „korene“. A crazy game je asi najlepšia vec na albume, svižná, naliehavá a krásne vyčnieva bezpražcová basa Larryho Taylora.

Nemôžem si pomôcť, toto je vcelku priemerný blues rockový album bez dajakých výnimočných okamihov. Dám slabé tri hviezdy. Paradoxne, mohol by zaujať rockovejšie orientovaného poslucháča.

reagovat