Mayall, John - A Sense of Place (1990)

V košatej Mayallovej diskografii je niekoľko albumov, ktoré sa vymykajú jeho bežnej produkcii, A Sense Of Place z roka 1990 je jedným z ich. Tak si o ňom čosi povedzme.

Na prelome 90. rokov sa od Mayalla trhol Walter Trout, aby naštartoval svoju sólovú kariéru. John sa chvíľku potácal v hľadaní tých správnych hudobníkov, kým definitívne najal Buddyho Whittingtona. Na tomto albume mu hrá osvedčená rytmika Joe Yuele (bicie) a Bobby Haynes (basa). Zaujímavé je, že hlavným gitaristom sa stal Američan Sonny Landreath, hviezda slide gitary. Členom skupiny bol aj gitarista Coco Montoya, hoci hrá len v niekoľkých skladbách. Mayall samozrejme využil hromadu hostí, predovšetkým basové party v polovici skladieb nahrali hráči ako Freebo a Tim Drummond.  

Čo však z tohto diela robí unikát, je jeho poloakustická poloha. Jedenásť skladieb stojí na tomto mixe, ktorý načne I Want To Go a do majstrovstva dovedie Congo Square. To je moja najobľúbenejšia skladba na albume, esenciálna mayallovka a parádna muzika! Zložil ju Landreth, pridal aj chytľavé country blues Sugarcane. Ozaj, Mayall zložil iba dve skladby, zabudnuteľné klavírne boogie Send Me Down To Vicksburg a solídne bluesrockové inferno I Can’t Complain.

Zaujala ma nádherná balada Sensitive Kid, pôvodne od J. J. Calea. Rozhodne vrchol albumu. A ani Let’s Work Together, verzia hitu Canned Heat, nie je na zahodenie. Mayall dokázal posunúť náladu oboch skladieb a pritom zachovať ich podstatu, tlieskam! A do tretice, rockovo vytvrdená paráda Jacksboro Highway, pôvodne od Garyho Nicholsona, nemá chybu. Mimochodom, ani na Black Cat Moan sa nedá nič pokaziť, a tak si aj túto „ixtú“ verziu užívam dosýta.

A Sense Of Place je výborný bluesový album, príjemne mixujúci akusticko-elektrické nástroje v pomere, aký sa často nepočuje. A ešte je to aj skvelá muzika! No a čo, že je v Mayallovej diskografii zapadnutý tak veľmi, až ho skoro nikto nepozná, resp. nepočúva. Je to škoda!