Mayall, John - Blues for the Lost Days (1997)

Pamätám si to presne. Dňa 7. novembra 1997 sa v športovej hale na Pasienkoch odohral môj prvý (a jediný) koncertný kontakt s Johnom Mayallom a jeho Bluesbreakers. Predskakovala mu skupina Electric Blues Band, v ktorej fúkal harmonikár Boboš, s ktorým v poslednej dobe hrávam často. Sám Mayall uznanlivo kukal na jeho hru.

Išlo o turné Blues For The Lost Days Europe ’97 a Mayalla sprevádzala kapela v zostave Joe Yuele (bicie), John Paulus (basa) a Buddy Whittington (gitara). Niekoľko skladieb ma uhranulo a nešlo len o povinnú pecku Room To Move. Album Blues For The Lost Days som si nahral na kazetu od strýka a bolo. Keď som po rokoch začal zháňať CD, s hrôzou som zistil, že tento album je vypredaný a nikto ho nikdy „nereedícioval“ (japonské vydanie z roka 2008 nepočítam, aj tak bolo rozchytané). Nuž, zmieril som sa s tým, že si ho do zbierky v tomto živote už asi nezaradím. Našťastie, holandská firma Music On CD, ktorá sa špecializuje na vydávanie obchodne nedostupných titulov, pričom dbá na autentický zvuk pôvodnej nahrávky, sa v roku 2017 rozhodla uviesť na trh aj tento skvelý kúsok z dielne Mayallových Bluesbreakers. Asi nemusím dodávať, že som si ho okamžite kúpil a odvtedy ho pravidelne počúvam.

Nečudujte sa preto, že mám k tým dvanástim skladbám (osem zložil sám Mayall) osobný vzťah. Mayall v tom čase disponoval stabilnou zostavou Yuele-Paulus-Whittington. Doplnil ich akurát klávesák Tommy Eyre. Na albume nájdete aj kopu hosťujúcich dychárov, perkusionistov a dokonca aj bendžistu. Zvuk je tučný, šťavnatý, cítim sa pri ňom, akoby som sa na festivale vegánskych pokrmov zrazu dostal k stolu s domácimi klobáskami, ktorý tam usporiadatelia zaradili v záujme podporovania inklúzie. Alebo omylom. O to viac ma teší.

Za najlepšie skladby považujem ráznu pecku Stone Cold Deal, titulnú bluesovku Blues For The Lost Days, parádnu atmosférickú akustickú dumku Trenches, rozkolísanú perlu One In A Million a gitarovú energetickú bombu It Ain’t Safe. Samozrejme, gitarová hravá exhibícia v inštrumentálke Sen-Say-Shun ma neomrzí. Čo sa týka najhorších momentov... priznám sa, slabé miesto na albume nepočujem, ani keď sa snažím. Moje kritické ucho sa tvári, že je hluché, hoci je nastražené a lekársky verifikované ako funkčné.

Nuž, aký je môj finálny verdikt? Jednoslovný. Srdcovka.