Gallagher, Rory - Stage struck (1980)

Usporiadateľ oznámi jedno meno a už to ide. Čo zaberalo na albume Photo-finish, to zaberá aj ako otvorenie naživo. Shinkicker jednoducho váľa. A aby sa poslucháč náhodou nenudil, pokračuje hitová Wayward child. S patrične nažhavenými sólovými vstupmi vedúceho. Myslím, že zrodený pre pódium je motto, ktoré sa na nikoho iného nehodí viac. Photo-finish sa neopočúva nikdy, nieto ešte rok či dva po vydaní, takže playlist zahŕňa aj parádnu verziu Brute force & ignorance. Neviem, ako to vyjadriť, ale tie skladby akoby vyvierali z podstaty jeho osobnosti. A to nastupuje „majsterštyk“ Moonchild. Hraný v nesmierne rýchlom tempe dáva hudobníkom zabrať. A tak to má byť. Rory si vypomáha skôr ťahanými tónmi, než rýchlymi prstami, ale aj tak si sóla uchovávajú typický náboj á la Gallagher. Na bonusové skladby v tomto prípade nedám dopustiť. Neskutočná Bad Penny je doplnená o improvizovanú sólovú medzihru, ktorá je esenciou radosti z hrania. Druhý bonus, Keychain, je ešte surovejší ako v štúdiu. Follow me je rovnako zrýchlená a ženie sa zvlčilo za korisťou. A tou je poslucháč. Bought and sold sa nedá pokaziť a rýchla jazda pokračuje v The last of the independants, kde sa Rory vážne vyblázni. Záver patrí poznávacej značke, skladbe Shadow play. Davy šalejú. Je tvrdá, ale predsa len mám radšej štúdiovú verziu.

Rory je naživo parádny ako vždy, dávam výborné štyri hviezdy.

reagovat