Gallagher, Rory - Defender (1987)

Po dlhých rokoch sa Rory odhodlal do štúdia nahrať niečo nové. Doba už dávno jeho hudbe nepriala (to sa netýka fanúšikov, tých má poctivý interpret vždy dosť), takže to asi nebolo na nátlak vydavateľa, ale skôr vnútorná potreba.

Zvuk sa trošku zmenil, pribudlo sterility, ale ešte stále ide o slušný rockový sound (dementné ejtís bicie sa nekonajú). Úvodná Kickback city je okamžite priraditeľná k interpretovi, ale na môj vkus má o chlp pomalšie tempo, než by sa žiadalo. A mám pocit, že chýba troška energie, ktorá bola vždy Roryho silnou stránkou. Občas sa ozve strašný synťák, ale iba ako podmaz. Uf. S nádejným vnútorným pnutím začína Loanshark blues, skladba, ktorá sa počúva dobre, hoci zvuk by mohol byť surovejší. Aj tak ide o jednu z najlepších skladieb na albume. Continental OP (to Dashiell Hammet) je klasická šľapavá Gallagherovka. Oproti minulosti je však značne umravnená (a to prejavom aj zvukom). Príjemný blues Ain’t no saint je opätovným dôkazom Roryho energetického deficitu. Usadený prejav pokračuje vo Failsafe day a aj v Road to hell. Hmla a šeď. Doing time je trošku svižnejšia, slide gitara od začiatku rozospieva okolie. Cítiť tu závan energie, ktorý mi zatiaľ dosť chýbal. Rytmicky obohatenejšia Smear campaign má chytľavý motív. Don’t start me to talkin’ je fajnový blues s harmonikou a záverečná Seven days dá pripomenúť akustike a Rorymu. Poloha, ktorá mi celý album chýbala. A hoci to nie je jeho najlepší moment, potešil. Bonusovky sú skôr bluesové, rýchlejšia Seems to me a pomalšia No peace for the wicked by sa určite na albume nestratili.

Hoci sa nejedná o zlý album, poloha usadený Rory mi nesedí. Mám radšej divokosť. A zvuk je až moc plochý. Pozitívne hodnotím fakt, že Rory netlačil na pílu a nevydával kopu albumov za každú cenu. Asi aj sám cítil, že nebolo prečo.

reagovat