Molly Hatchet - Double Trouble Live (1985)

Molly Hachet naživo hrajúca svoje najväčšie hity? Áno, týmto sa začínala moja predchádzajúca miniatúra venovaná tomuto albumu. Ako som ho tak dnes počúval, dostal som chuť pridať aj niečo navyše. Začnem rovnakými dvomi slovami, dobrý úvod netreba meniť.

Čiže:

Molly Hatchet, ako každá správna kapela, obzvlášť južanská, si to raz musela rozmyslieť a vypustiť do sveta koncertný album. Konkrétne Double Trouble Live. Presne v roku 1985. Čo to znamená?

Iste, rok vydania ma úprimne desí, na druhej strane, je zárukou kapelovej vyhratosti a rutiny v dobrom slova zmysle. Takže do toho.

Po úvodnom slove sa za ovácií auditória vylúpne z pódia skvelý nástup s nápaditými bicími a je jasné, že to bude o chľaste. Whiskey man je skvelým kúskom na otvorenie koncertu. Nasleduje nerozlučná dvojica skladieb z debutu, svieža Bounty hunter a južanským boogie vrasteným do kostí poznačená Gator country. Tá je pre mňa zároveň prvým vrcholom albumu. Úvodnú parádu zakončuje Flirtin’ with disaster, jedna z vlajkových skladieb Molly Hatchet, dávam prednosť štúdiovej verzii, ale záverečné gitarové prepletence sú naživo priam božské.

80. roky, album The deed is done, ozve sa basa, do toho príšerné synťáky, čo dodať. Stone in your heart, to je ako mix toho najhoršieho z pop metalu kombinovaného s Phillom Collinsom (schválne si vypočujte refrén a to vyteplené „melodické“ spievanie). Slovom, nanákanie z toho ešte nie je to najhoršie. Oproti tomu sa aj Satisfied man dá nazvať tvrdým rockom, aspoň do momentu, kedy si Galvin neudrží ruky a zapojí synťáky. Refrén je rádiovo vďačný a to nemyslím ako výčitku. Jednoducho má presne tú náladu, ktorú davy milujú, a predsa nie je úplne gýčový (a to je tiež umenie trafiť).

Našťastie, to „zlé“ je za nami a môžeme sa chystať na nářez. Bloody reunion je naživo jednoducho skvele dýchajúce južanské boogie. A refrén patrí k mojim najobľúbenejším momentom v tvorbe Molly Hatchet. A v rovnakom frenetickom opare nasleduje Boogie no more, skladba, ktorá sa v prvej polovici hrá na posadenú južarinu, ale potom sa rozbehne k mnohogitarovým sólam v duchu najlepšej tradície žánru sothern rock. Presne tak to mám rád.

Lynyrd Skynyrd v roku 1985, to je jednoznačne minulosť. Asi preto sa Hatcheti rozhodli zaradiť ich vlajkovú skladbu Free bird do svojho repertoáru (a je jasné, že diváci sa mohli zblázniť od radosti). Stále si myslím, že je to otrocky prehratá klasika s prirodzenejšie znejúcimi klavírnymi vsuvkami (jednoprstý Powell sa napodobiť nedá). Na druhej strane, je to voľný vták „se vším fšudy“ a hrajú ho na slovo vzatí južania, tak čo.

Predpokladám, že každému je to jasné, ale aj tak konštatujem, že prichádza záverečná monštruózna nádielka (mikulášska, keďže ťukám do klávesnice dňa 6. decembra). Dreams I’ll never see je úžasná skladba sama o sebe, hudobníci z Molly Hatchet v nej však majstrovsky ukázali, že dokážu vyrobiť cover verziu klasiky spôsobom, ktorý obstojí aj pred súdom o autorstvo (keby sa pod to podpísali, čo neurobili, ale mohli, natoľko jedinečná prerábka to je). Škoda, že takto nepoňali Free bird, ale je fakt, že na to by si asi netrúfol nikto.

A je to tu!

Klavírny úvod Edge of sundown vo mne naozaj evokuje západ slnka, namiesto pokojnej noci je tu však skôr nočný žúr. Som rád, že si ju spevák a spol. zobrali so sebou z Danny Joe Brown Bandu. Nádherne postavené sóla vo Fall of the peacemakers sú Hlubekova zásluha a tým je v mojich očiach najlepším gitaristom skupiny na večné časy. Záverečná skladba albumu, a to je zvláštne, nie je nejaká siahodlhá južanská hymna (tie si vystrieľali vopred), ale ostrá a úderná vypaľovačka Beatin’ the odds. Patrí k mojim obľúbeným skladbám, takže s tým nemám problém, naopak, je príjemné, že na rozdiel od takých Lynyrdov, kde je jasné, že po Free birde nepôjde nič, u Hatchetov nič nie je isté.

Skvelý živák, na ktorom nachádzam „iba“ dve chyby. Zaradenie skladieb z poslednej štúdiovky a, paradoxne, nezaradenie dvoch skladieb z platne na CD, za to by som škrtil, nech už sú tie veci akékoľvek, takto sa to robiť nemá a basta. Takže dávam poctivé štyri hviezdy do nepoctivého hviezdičkového systému hodnotenia a končím.

reagovat

Apache @ 06.12.2010 07:20:46
Now I'm satisfied. Yes, I'm satisfied... Satisfied man! :-)

hejkal @ 06.12.2010 07:38:54
To ma teší.

pito63 @ 06.12.2010 10:36:12
Nepoviem nič nové, ale tento živák je podľa mňa najlepšia voľba na zoznámenie so skupinou v jej prvej podobe. Toto je to pravé, "hačetovské". Výborná nahrávka, u mňa, ako fanúšika Molly Hatchet, jasných 5 hviezd.
Hejkal, ďakujem za recenziu!
A čo sa stalo s tou pôvodnou? Meníme dejiny Progboardu?

Jarda P @ 06.12.2010 11:36:59
Naladili jste mě, proto se dávám do práce na jejich novějším DVD z roku 2006: >> odkaz
Tak jsem zvědav,

hejkal @ 06.12.2010 11:47:56
Dejiny píšu víťazi. Všetky informácie z pôvodnej sú aj v tejto, ber to ako rozpísanie prvotnej osnovy.

hejkal @ 06.12.2010 11:50:26
A ešte niečo, ak by som sa k tomuto ešte niekedy rozhodol, tak jedine u Lynyrd Skynyrd, kde mám pastnuté výňatky z článku a seriózne grafomanstvo tudíš nedostalo šancu...

pito63 @ 06.12.2010 12:03:09
Hejkal, chápem a rešpektujem Tvoje rozhodnutie. Dejiny píšu víťazi, to súhlasím, ale dejiny majú svoje presné dátumy.

Jarda P, čítam Tvoje príspevky. Ak Ťa oslovil album "Devil's Canyon", tak ten hamburský koncert Ti určite sadne. Ak ma moje zápisky neklamú, tak tam bolo sto tisíc "harleyákov".