The Nice bola progresívna rocková skupina z Anglicka, známa prelínaním rocku, jazzu a klasickej hudby. Najznámejšía je tým, že bola predchodcom super tria Emerson, Lake & Palmer. The Nice tvorili Keith Emerson (klávesy), Lee Jackson (basgitara, spev), Brian Davison (bicie) a David O'List (gitara).
Iróniou bolo, že v máji 1967 sa sformovali ako sprievodná skupina pre soulovú speváčku z Ameriky, P.P.Arnold (pozn.: Rodné meno Patricia Ann Cole, nar. 3.10.1946 v Los Angeles. Mala väčší úspech vo Veľkej Británii ako v USA. S cover verziou hitu Cat Stevensa "The First Cut Is The Deepest" sa r.1967 dostala do rebríčka UK Top 20).
Keith Emerson (klávesy) hral predtým v skupine Gary Farr & The T-Bones a novú rytmickú sekciu tvorili Lee Jackson z T-Bones (basgitara) a Ian Hague (bicie). Zakladateľ skupiny Attack, gitarista Davy O'List, obsadil štvrtý post. V auguste 1967 vymenili bubeníka (došiel Davison) a po lete 1967 skupina získala reputáciu aj bez speváčky.
Nice nahrali prvý album v roku 1967 s názvom "The Thoughts of Emerlist Davjack" a v októbri t.r. prvýkrát vystupovali v programe Johna Peela – Top Gear. Prvé skladby mali príklon k psychedélii, no skoro prejavili viac ambícií. Vplyvy klasickej hudby a jazzu sa odrazili napr. v krátkych citátoch z Janáčkovej Sinfonietty alebo v starostlivom prepracovaní skladby Dave Brubecka "Blue Rondo a la Turk", ktorú Nice prosto nazvali "Rondo". Pre druhý singel Nice prearanžovali skladbu Leonarda Bernsteina "America“. Emerson ju opísal ako vôbec prvý „inštrumentálny protest song“. V skutočnosti použili nielen Bernsteinov kúsok z West Side Story, ale i fragmenty z Dvořákovej Novosvetskej symfónie (je možné, že Bernstein prvý prevzal citáty z Novosvetskej – pozn. autora).
Počas nahrávania druhého albumu vyhodili O'Lista kôli sústavnému meškaniu a bizardnému správaniu. Uvažovali hľadať náhradu, ale dosť rýchlo sa rozhodli pokračovať ako organové trio. Po odchode O'Lista, Emerson nasmeroval tvorbu ku komplexnejším skladbám. Absencia gitary posilnila úlohu klávesových nástrojov. Zjavnou inšpiráciou boli rané dielo francúzskeho klavíristu Jacquesa Loussiera a kvarteta Charles Lloyd Quartet (s účasťou Keitha Jarretta). Louissier aranžoval klasické skladby Bacha pre jazzové klavírne trio. Nice hrali dve skladby z repertoáru Lloyda: "Sombrero Sam" a "Sorcery". Časťou hudobného snaženia Nice bol prenos inovácií týchto jazzových umelcov do „elektrického prostredia“, inou časťou boli vplyvy skupín The Who, Jimi Hendrixa a The Beatles. Dalšie inšpirácie našli u Boba Dylana, Nice hrali niekoľko jeho skladieb.
Druhý album „Ars Longa Vita Brevis“ vyšiel v r. 1968. Uvádza ho prearanžované Intermezzo zo suity Karelia (Jean Sibelius), druhá strana LP je suita, ktorá obsahuje časť 3. Brandenburgského koncertu od J.S.Bacha. V niektorých častiach použili prvýkrát symfonický orchester. Ich živé vystúpenia boli sebavedomé a plné vášne, ako prostriedok na vyjadrenie prežívania hudby, plnej spätných väzieb a skresleného zvuku. Emerson akoby zápasil s organom Hammond L-100, inšpiroval sa Hendrixom a inými hráčmi. Podľa článkov z tlače, novinári to veľmi neschvaľovali: „Nice je priemerná skupina, ktorá kompenzuje hudobné zlyhania s pop-rock verziou divadla násilia (Los Angeles Times, 4.1.1970).
Počas dlhého a populárneho turné Emerson pálil americkú vlajku počas skladby „America“ a za tento čin v Londýnskej Royal Albert Hall (26.6.1968) dostal „doživotného zaracha“ hrať tam. No, skupina Emerson Lake & Palmer tam hrala v októbri r.1992. Nice boli v r.1969 na playliste festivalu Isle of Wight (neskôr tam mali premiéru EL&P).
Tretí album „Nice“ (UK) a v USA pod názvom „Everything As Nice As Mother Makes It“ obsahuje na prvej strane LP koncertný záznam a na druhej strane štúdiový materiál.
Dňa 10.10.1969 mala premiéru suita „The Five Bridges“ s úplným symfonickým orchestrom, nahrávka pre LP je zo 17.10. Neskôr The Nice nahrali inštrumentálne pozadie pre skladbu "Hell's Angels" Roya Harpera (Royov album "Flat Baroque and Berserk", 1970).
Jedno z posledných vystúpení mali v spolupráci s Los Angeles Philharmonic a dirigentom Zubinom Mehtom. Program vysielala americká TV v marci r.1970 ako súčasť programu "Switched-On Symphony".
Posledný koncert Nice odohrali 30.3.1970 v Sportpalaste, Berlín.
Začala nová éra, iná kapitola, sformovaním superskupiny Emerson Lake & Palmer. Po rozpade Nice ešte vyšiel album „Elegy“, ktorý obsahuje už známe skladby: dve štúdiové verzie a dve live skladby z amerického turné r. 1969.
Lee Jackson založil skupinu Jackson Heights, s ktorou vydal 5 albumov (1970-73). Brian Davison založil skupinu Every Which Way, s ktorou nahral album v r. 1970. Obaja, Jackson a Davison, spolu s Patrickom Morazom založili skupinu Refugee, no Moraz v r.1974 nahradil Ricka Wakemana v skupine Yes.
Po vyše troch dekádach, v r. 2002 Nice sa dali dokopy a odohrali sériu koncertov, čo je zachytené na 3CD „Vivacitas“ (3.CD je interview s Emersonom). Skupinu sprevádzal na gitaru Dave Kilminster. V lete 2009 spoločnosť Virgin/EMI vydala množstvo materiálu, nahratého skupinou The Nice v r. 1969-70 a tiež 2CD Fillmore East, urobené z dlho stratených pásov, ktoré boli nahraté v decembri 1969.
Zostava:
Keith Emerson: organ, klavír, vokály (nar. 2.11.1944 v Todmorden, Yorkshire),
Keith "Lee" Jackson: basgitara, vokály (nar. 8.1.1943 v Newcastle upon Tyne)
David "Davy" O'List: gitara, vokály (1967–68) (nar. 13.12.1948 v Chiswick, London)
Brian "Blinky" Davison: bicie, perkusie (nar. 25.5.1942 v Leicester, Leicestershire - umrel 15.4.2008)
Zostavené z rôznych internetových zdrojov.
PaloM 3/2012
... (celý článek)