alienshore - @ 20.10.2013 | #

Black Celebration znamenal pre Depeche Mode niečo ako pokus odhaliť nové nepreskúmané teritória. Upustili od absolútnej komercie a vkročili priamo do tmy. Pre fanúšikov predošlých pomerne nekonfliktných veselých albumov to musel byť tvrdší oriešok. Cez syntetizátory vyjarili svoj vzťah k rockovej hudbe, čo je skutočne unikát. Depeche Mode neprestal byť Depeche Mode, práveže naopak a zaradili sa medzi kapely ktoré začali udávať smer. Ich hudba nadobudla farbu, neopakovateľnú atmosféru a aj kvalitatívnu hodnotu. Martin Gore dospel na ozajstného skladateľa a kým predošlé dosky obsahovali aj vatu, tak tentoraz sa tomu úspešne vyhol. Skladby sú zvukovo objemné a vyžarujú zvláštne fluidum. Temná stránka sa prejavuje v speve Davea Gahana a klávesových registroch, ktoré bombardujú sluchové zmysly rôznymi nápaditými odtieňmi. Album si vypočuje podľa mňa aj otvorený rocker, pretože okrem skvelých nápadov, je tu čosi skryté a tajomné.

Akceptovať toto dielo ako rock je asi ošemetné pre mnohých poslucháčov, čo je samozrejme pochopiteľné keďže sa tu gitary nachádzajú v minimálnom množstve (skoro vôbec). Problém však je samotný charakter skladieb, ktoré svojou dokonalou stavbou a sofistikovanou melodikou majú čosi dočinenia s rockom. Úvodný song Black Celebration je oslavou zádumčivých a ponurých melódií. Na podobných základoch stavia aj dynamická Fly On The Windscreen (Final). Veľmi príjemným odľahčením je hitová A Question Of Lust s vysokým spevom Martina Gorea a takých skladieb si tu odspieval viacero. Sometimes a It Doesn't Matter Two preletia pomerne rýchlo a zanechajú po sebe stopu melanchólie. A Question Of Time prekračuje svojou tvrdosťou rámec elektronickej hudby a na konci sa to poriadne rozpáli. Silný song je určite aj ďalšia hitovka Stripped s perfektne vyleštenou rytmickou štruktúrou. Utajeným klenotom je nepochybne aj Here Is The House s ukážkovou melódiou a skvelými rockovo orientovanými elektronickými plochami. World Full Of Nothing patrí opäť medzi tie krátke pomalé skladby a podobne vkusne pokračuje aj teatrálna Dressed In Black. Koniec patrí nádherne ťaživej New Dress s krásnymi klávesovými motívmi.

Najviac mi imponuje smer akým sa tu uberá elektronika. Vysoko položené zvuky a harmónia tónov majú skutočne silnú charizmu. Túto jedinečnú nahrávku nemožno ignorovať a ani odsudzovať, ba práve naopak a zaslúži si obdiv za poctivý muzikantský prístup. Black Celebration je v populárnej hudbe a v kontexte svojej doby skutočne progresívnym dielom, ktoré inšpirovalo mnoho ďalších hudobníkov. K dokonalosti sa opäť dopracovali o štyri roky neskôr s albumom Violator, no Black Celebration je a ostane len jeden.

PaloM @ 21.10.2013 08:54:41 | #
Áno Petr, samozrejme súhlasím. Závisí to aj od toho, kto sme sa k čomu dostali, čo nám pustili kamaráti a zaujalo nás, atď. Chválabohu, krásnej muziky je nespočetné množstvo.
Až teraz som si spomenul, že depešácke melodické slaďáky sa mi tak páčili, že podobný pocit som mal iba pri počúvaní Simon & Garfunkel.