Reakce na recenzi:

hejkal - @ 22.10.2013

Počiatok 70. rokov znamenal pre svetovú rockovú scénu zlaté časy, aké sa už sotva vrátia. Vzmáhajúci sa art rock ponúkal jedno sofistikovanejšie dielo za druhým a nastala vzácna chvíľa, kedy sa kvalita dala predávať masovo. Na druhej strane to znamenalo aj to, že množstvo dobrej muziky jednoducho nedosiahlo na komerčný úspech a stratilo sa v priepasti neúprosného toku času. Svojim spôsobom je to aj príbeh skupiny Flash. V rozmedzí rokov 1972 až 1973 jej vyšli presne tri albumy, avšak jej príbeh začal o niečo skôr a, ako to už býva, od počiatku bol spätý s tým naj, čo art rock mohol ponúknuť.

Keď sa v roku 1970 ocitol gitarista Peter Banks na čiernej listine skupiny Yes, kde ho nahradil Steve Howe, nelenil, pomohol rozpadnúť sa formácii Blodwyn Pig (potom, čo vyhodila svojho zakladateľa a frontmana Micka Abrahamsa) a už v ďalšom roku založil novú skupinu Flash. Podnet mu dal spevák Colin Carter a potom, čo na spoluprácu kývol ďalší ex-Yesák Tony Kaye, bolo vymaľované. Pravda, klávesák nikdy nebol oficiálnym členom Flash, v tej dobe mal záväzky k Davidovi Bowiemu a tiež prevádzkoval vlastnú skupinu Badger. Aj tak však prispel aspoň pri nahrávaní eponymného debutu Flash. To sa uskutočnilo v novembri 1971 a zostavu tvorili, okrem už zmienených, aj basák Ray Bennett a bubeník Mike Hough. Začiatkom roku 1972 (Sovereign, SVNA 7251) sa dielo dostalo na pulty predajní a ešte v tom istom roku ho nasledoval album In the can, už bez klávesov. Debut si viedol dobre hlavne v USA, kde sa ho predalo na sto tisíc kusov, čomu mohol napomôcť aj dráždivý obal z dielne Hipgnosis (druhý album mal obal ešte o chlp dráždivejší). V roku 1973 vyšiel aj album Out of our hands, avšak v novembri toho roku sa počas turné v Mexiku členovia skupiny posekali natoľko, že ukončili svoju činnosť. Na počiatku však bol debutový album, kde sa odohrávalo toto:

Rázne vyhrávky spúšťajú búrlivú art rockovú smršť Small beginnings (jej skrátená verzia vyšla aj ako singel) a hneď je jasné, že sa na nás nehrnie obyčajný Yes-klon, ale pomerne živelná, hoci kučeravo rozpínavá, hudba. Spev je síce jemný, ale na rockovú dravosť nástrojového sprievodu nemá vôbec zlý vplyv. Ako bolo v tej dobe zvykom, v skladbe sa snúbi niekoľko hudobných štýlov, celé kopy motívov sú rozhadzované plnými hrsťami, akoby nejaká budúcnosť nikdy nemala nastať a vidina skladateľského vyčerpania patrila iba niekam do rozprávkových knižiek a nie do reality. Jemná perkusijná skladba Morning haze prináša trošku ľudovej nálady, je to presne ten typ skladby, ktorý by si mohli hrať roľníci večer v chatách na upokojenie i odreagovanie. Pravda, keby namiesto roľníčenia desiatky hodín denne niekoľko rokov poctivo cvičili hru na hudobné nástroje. Klávesy a rázna rytmika odpália ďalšiu dlhometrážnu kompozíciu Children of the Universe. Množstvo muzikantských fintičiek, zmien tempa, nálad a pod., sa tak nejako očakáva, poteší aj veľký dôraz na melodiku. Je to skladba, akú by mohlo zniesť rádio, keby sa ľudia vychovávali aj k počúvaniu, nielen k otupovaniu. Najdlhšou skladbou albumu je Dreams of Heaven, ktorá si to na ploche trinástich minút rozdá hádam s každým dobovým art rockovým postupom, čo ich dovtedy vymysleli. Kto by čakal, že záver sa ponesie v gradácii a obrovskej explózii, ten bude sklamaný. Flash so svojou pokojnou skladbou The time it takes volí cestu oddychovej selanky, a preto poslucháč po dopočúvaní môže zľahka otvoriť zasnené oči a venovať sa žitiu svojho ľubovoľne zameraného života.

Keď sa ma niekto spýta, prečo sa stále vŕtam vo vykopávkovom rocku, tu je odpoveď. Flash hravo strčí do vrecka väčšinu dnešnej produkcie a to aj tej, ktorá si do žánru pridáva k rocku aj akýsi prog, prípadne neo, či dokonca oboje. Až sa mi veriť nechce, že už od vydania tohto skvelého diela uplynulo viac ako štyridsať rokov.

(pôvodne pre Rock Plus č. 2/2012)