hejkal - @ 15.12.2023 | #

V druhej polovici 70. rokov existovala už len jedna mamutia hardrocková kapela – Rainbow. Väčšina hardrockerov sa preorientovala na jednoduchší úderný prejav, ale Ritchie Blackmore nie. Ten sádzal jeden monumentálny song za druhým. A koncerty, to bol stále gejzír improvizácií, naťahovaných gradácií, sólových vstupov jednotlivých nástrojov a pod.

Ale nie preto som si kúpil dvojcédečko Live In Köln 1976 (Deutschland Tournee 1976, Kölner Sporthalle 25.9.1976). Šlo mi o skladbu Stargazer naživo. Ritchie ju hral iba krátko, keďže bez orchestra sa mu ani zďaleka nepáčila jej záverečná extatická gradácia, nuž ju rýchlo vyradil z playlistu. Tu začína dlhočizným klávesovým introm a celkovo je drsnejšia ako štúdiová verzia. Tú však naozaj neprekonala a rozumiem Ritchiemu, prečo sa so skladbou rozlúčil. Naozaj je to najmä záver, kde kapela nedokáže tých pár fidlikaní nijako nahradiť a je to prekvapivo cítiť viac, ako by som čakal. Nepomôže tomu ani Dio, i keď sa miestami blíži k expresivite z albumu. Nečudo, že to moc nenaťahujú, skladba je rýchlo uťatá a plynulo prejde do Still I’m Sad.

Zvyšok je v podstate totožný s playlistom albumu On Stage, akurát záverečný prídavok Do You Close Your Eyes je tiež navyše. Aj výkony sú porovnateľné.

Je to vydanie skôr pre skalných fanúšikov a kompletistov, mne šlo o vlastnenie koncertnej verzie skladby Stargazer. Kto miluje Ritchieho hru a improvizačné nálady, ten si príde na svoje. Sám o sebe je to výborný archívny koncert z dôb, kedy sa ešte rock nestal karikatúrou samého seba.

hejkal @ 03.01.2024 14:56:52 | #
Cozymu som napísal pre Merhauta nekrológ:

Cozy Powell bol úžasný bijec, ktorý sa do histórie hrania na bicie nástroje rozhodne nezapísal ako romantik. Počet kapiel, v ktorých účinkoval, je rozhodne väčší ako tých, v ktorých sa nemihol, nuž je u neho podstatné jediné – ak bolo treba do niečoho poriadne tresnúť, stačilo zavolať Cozyho. Pritom jeho bicia zostava nebola dajako objemná. Okrem obligátneho rytmičáku (snare drum) a hajtky (hi-hat) obsluhoval dva kopáky (bass drum), na každom jeden prechod (tom tom), niekoľko kotlov (floor tom) a predovšetkým hromada činelov, tak zo sedem krešiek (crash), dve rajdky (ride), pár väčších splešiek (splash) a nejaká tá čajna (china)... Zaujímavá na jeho hre bol rana, že by mu nejedna morová rana mohla závidieť, a hoci hrával sóla, boli skôr mohutné ako komplikované. Pravda, to neplatilo na začiatku jeho kariéry, v skupinách Big Bertha a Bedlam sa snažil sólovať o dušu a Ginger Baker ako vzor bol jasný. Avšak, ako možno vidieť napríklad na koncertných záznamoch s Rainbow, neskôr do svojich sól rád primiešaval sample, konkrétne klasiku, ktorej zároveň hral sprievod (a možno aj to bol dôvod, prečo si ho zvolili Emerson a Lake do skratky ELP).

Vzhľadom na to, že koncerty Big Bertha, Bedlam, ale i Rainbow boli maratóny a vždy hral s neuveriteľným nasadením, nemyslím si, že by mu tie dve skladby na konci setu nejako nešli. Ale verím, že sa mu ich hrať nechcelo. Ktovie, z akých dôvodov. Ja napríklad tiež niektoré skladby nerád hrám, aj keď ich bez problémov zahrám. Tak to chodí. Každopádne Blackmoreove výhrady k živému prevedeniu Stargazera vnímam relevantne, je to jedna z tých skladieb, ktoré naživo nevyznejú tak silno ako zo štúdia. Také veci sa dejú, nie je to nič strašné, od toho sú pódiá, aby otestovali životaschopnosť tej-ktorej skladby.