hejkal - @ 11.04.2013 | #

K Brand X som sa dostal dosť neskoro, debut Unorthodox behaviour som si kúpil v nejakom výpredaji za babku, pretože ma zlákalo to, že tam hrá Phil Collins. Keďže ku Genesis mám pomerne vlažný vzťah a Collins-Gabriel sólo radím namiesto do políc do smetiaka, nečudo, že ma tento skvost obchádzal s úsilím zblúdilého obežníka.

Načo to tajiť, Collins ma veľmi príjemne prekvapil, síce v tej dobe patril k najlepším art rockovým bubeníkom, ale na poli fusion to chce kúštik viac voľnomyšlienkarstva, netreba sa zaoberať starostlivo nacvičenými kompozíciami, skôr treba chcieť hrať furt a podľa možností čo najviac techník, rudimentov, fičurín za čo najkratší časový úsek, keď sa to netrafí s ostatnými nástrojmi, nazve sa to free džez a je to. Máme tu sedem inštrumentáliek, z ktorých najlepšia je hneď úvodná Nuclear burn. Besné behy všetkých zúčastnených korunuje výrazný gitarový melodický motív, je to skrátka „Fusion Nebo“ s pekelným prevedením. Kto chce hrať podobnú hudbu, ten musí bravúrne zvládať rôzne exotické stupnice i rozklady, slovom, byť majster techniky hry. Zároveň však musí dbať na pomerne unifikovaný zvuk. Nástroje musia byť veľmi čisto zosnímané, aby vynikla každá z štyriašesťdesiatinových nôt, ktoré sú chrlené na poslucháča. Toto všetko Brand X vie, tým všetkým disponuje. Pomalšie skladby pretekajú nehou (Euthanasia waltz), pravdaže nechýbajú hnusné funky tiky, ktoré k fusion patria ako Morricone k westernom, čuj napr. Born ugly, v tomto prípade je im však odpustené, lebo skladba dograduje až k zlovestnému finále. Rozumie sa samo o sebe, že meditácie sú predvádzané častejšie ako v Shaoline (všetky skladby). Ako vždy, keď sa umelci snažia presvedčiť o strašne hlbokom zámere, ktorý sa skrýva za snahou o exhibičné samožerstvo, aj tu sú skladby pomenované s priam literárnou úchylkou, viď napr. Smacks of euphoric hysteria. Poznám ľudí, čo sú presvedčení, že takéto pomenovania presne odzrkadľujú danú hudbu, súcitím s nimi.

Bez urážky zvyšku kapely, najviac ma opantáva rytmika, basa sóluje často a keďže je to môj vysnívaný nástroj, na ktorý sa ešte chcem naučiť hrať, nemôžem odolať a nevychváliť ju za hranice vkusu. Pre mňa je to skvelý album a najlepšia bubenícka onánia Phila Collinsa. A rozhodne je to jeden z najlepších fusion počinov, aký som počul.

PaloM @ 12.04.2013 18:43:59 | #
Petr Gratias, asi to tak bude, že ma to tiahne k americkým kapelám fusion a k európskym oveľa menej alebo vôbec. Z tebou menovaných zatiaľ počúvam iba Gong - tú novšiu fúziovú etapu.
A možno aj preto ma dodatočne začal baviť Miles Davis, pre dôvody, ktoré som nepoznal a teraz si mi ich vysvetlil v súvislosti nadviazania na priekopnícke a experimentálne nahrávky Milesa.
Mňa zase prekvapili tvoje vedomosti v tomto žánri.
Voči hejkalovi si môžem dovoliť vravieť o provokáciach, lebo jeho recenzie práve pre miernu provokačnosť mám rád. Tam, kde iní zúria, že "zhanobil" posvätnú kravu, ja sa blahosklonne usmievam, lebo píše s nadhľadom a určite nemá v úmysle niekomu škodiť.
Nevadí mi jeho názor na Gabriela a Collinsa. Ja naopak, mám rád Gabrielove sólovky od začiatku zhruba po So vrátane, plus koncertné dvd z tej doby. Phil Collins je výborný bavič, skladal vkusné poprockové skladby a kvalitný pop som nikdy nazavrhol.
Rovnako rád počúvam Genesis od začiatku po We can dance.