Reakce na recenzi:

Brano - @ 29.09.2009

Šesť stupňov vnútorného nepokoja je posledný album od DT, ktorý sa dá podľa mojej mienky počúvať a dokonca mi z neho miestami aj naskakujú zimomriavky. Glass prison je úvodná časť ságy o Portnoyovom boji so závislosťou na alkohole. Trash veľmi nemusím, ale v tomto prípade mi akosi neprekáža a dodáva deju na dramatickosti. Blind faith síce neoslní, ale ani nesklame. Taký priemer. Zato tretia skladba Misunderstood, to je už iné kafe. Tu už mrazenie funguje naplno. V tej dobe, v roku 2002 jedna mne veľmi blízka osoba bojovala so zákernou chorobou. Celé som to dosť prežíval a považoval som to za nespravodlivé od najvyššieho. A práve v tej dobe, keď som bol naviac zmätený, som dookola počúval práve túto skladbu. Pomáhalo mi to. Našťastie sa to skončilo happyendom a napriek zhubnej diagnóze sa operácia podarila a moja príbuzná sa teší zdraviu a vitalite. To je dôkaz o tom, že sa dá aj hrobárovi z lopaty ujsť. Ale späť k téme. Nasledujúca skladba The great debate je reakciou na 11.september 2001. Za zmienku stoja Portnoyove bicie na úvod. A posledná Dissapear je už len smutná bodka za diskom číslo 1.

Na druhom disku je jedna 42-minútová maxikompozícia. Intro obstaral klávesista Jordan Rudess. Pôsobí na mňa ako hudba z filmu práve vtedy keď prebieha nejaká dramatická scéna. Snaha je o majestátnosť a mohutnosť, ja však z toho cítim povrchnosť a prázdnu nabubrelosť. Intro je príliš dlhé a rozvláčne až začne nudiť a otravovať. Nasledujúca časť About to crash to celé rozbehne správnym smerom a pri War inside my head už chrochtám blahom. Tak takýto Dream mám rád! Ďaľšia vlna mrazenia prichádza s piatou časťou - Goodnight kiss. Toto je LaBrieho parketa. V takýchto polohách naplno vynikne jeho zamatový hlas. Vždy sa teším na túto časť, je to emocionálne najsilnejší moment tohto albumu. Solitary shell je tiež fajn a pomaly sa blížime k záveru. Ten je skutočne v pompézne strhujúcom štýle. SDOIT je posledný album od DT, pri ktorom som ani po opakovanom viacnásobnom vypočutí neľutoval, že som si ho kúpil. Bohužiaľ po roku 2002 sa tvorba skupiny začala uberať smerom, ktorý je nezlučiteľný s mojím hudobným a estetickým vkusom.