Reakce na recenzi:

hejkal - @ 12.01.2024

Bongo Fury je album, ktorému som sa dlho vyhýbal. Nie preto, že je koncertný (zväčša), ale preto, lebo na ňom pôsobil Captain Beefheart, a teda narušil príjemnú líniu Zappovej muziky na albumoch The Grand Wazoo až One Siza Fits All, čo je moje najobľúbenejšie obdobie v Zappovej diskografii. Ale časom som si ho zaradil do zbierky, nuž si o ňom čosi povedzme.

 

Veľkohubý Beefheart sa v tom čase dostal do zmluvných i finančných problémov, nuž zabudol na svoje okiadzanie Zappu, že mu kradne nápady, a s prosíkom sa k nemu vrátil, reku, zachráň ma. Zappa prikývol, a tak ho nechal tajne čosi nahrať na album One Size Fits All a šli spolu aj na krátke turné. Výsledkom ich spolupráce je prevažne koncertný album Bongo Fury z októbra 1975. Beefheart mal v The Mothers veľmi obmedzenú rolu, nuž väčšinu času sedel na boku na pódiu a maľoval. Keby ste chceli vidieť dobovú fotku, prípadne si o albume z hudobnej stránky prečítať viac, môžete sa pozrieť do článku BONGO FURY: WORKING WITH DON VAN VLIET.

Album obsahuje dve štúdiové skladby (200 Years Old, Cucamonga) a sedem bolo nahraných v dňoch 20. a 21. mája 1975 v Austine (Texas) v Armadillo World Headquarters. V poslednej skladbe Muffin Man Zappa tiež použil štúdiovú nahrávku intra. Sam With The Showing Scalp Flat Top a Man With The Woman Head sú Beefheartove prednesy prózy. Na všetkých koncertných kúskoch bubnuje nový bubeník Terry Bozzio, na dvoch štúdiovkách je ešte Chester Thompson. Inak, Bozzio je veličina, hral na mnohých albumoch ako Zappu, tak iných interpretov. Zaujímavé meno je Omar & The Howlers (albumy Big Delta a Boogie Man), tam by som ho nečakal, hoci hral i s Duran Duran...

Tým, že dve tretiny materiálu spieva Beefheart, je tento album síce uletený, ale aj dosť bluesový. A to je fajn. Zároveň je nadmieru psychedelický, čo je odklon od minulých (a v podstate aj budúcich albumov). Akoby sa vracal do obdobia Mothers Of Invention, a teda skôr stagnoval. Možno je to odvážne tvrdenie, ale nazdávam sa, že Beefheart bol pre Zappu ako kotva, ktorá ho paradoxne tiahla ku dnu. Nečudujem sa, že táto spolupráca nevydržala dlhšiu dobu.

Za najlepšie skladby na albume považujem „tradičné“ bluesovky 200 Years Old, Cucamonga a Advance Romance. Najmä tá posledná koncertná skladba je kus! A Muffin Man? Gitarové sólo je právom slávne, mne sa však páči aj riff.

Celkovo je to dobrý album, v Zappovej tvorbe však mám iných favoritov. Bongo Fury nepočúvam často, nikdy sa však pri ňom nenudím.