Reakce na recenzi:

hejkal - @ 10.09.2022

David Bowie a muž, ktorý predal svet

Tretí album Davida Bowieho The Man Who Sold The World vyšiel v roku 1970 a je... prekvapivo rockový.

Priznávam sa bez mučenia, s Bowiem sa celý svoj poslucháčsky život míňam. Preto budú nasledujúce riadky pomerne drsné. Pokiaľ ich ide čítať oddaný fanúšik, ktorý akékoľvek kritické slová na Bowieho adresu vníma ako osobný útok, radšej nech sa obrní. Nerád by som mu spôsobil nepríjemné šoky, ide výhradne o moje (pokrivené) vnímanie.

Akokoľvek mám rád muziku zo 70. rokov, nie som ani zďaleka univerzálny poslucháč milujúci všetko do radu. Mám určité preferencie, túžby, očakávania. David Bowie obchádza všetky. Patrí k tým interpretom, ktorých tvorba ma v lepšom prípade nudí, v horšom otravuje. Mám ho zaškatuľkovaného ako prázdneho pozéra, ktorého muzika je komerčne načančaná, ale inak akoby ani nebola. Jasné, nie som nijaký veľký znalec jeho rozsiahleho diela. Rovnako nie som práve kapacita na jeho hudobný prínos, z väčšej časti je mi neznámy. Pamätám si, že s jeho muzikou som sa najprv stretol v rámci vysielania hudobných televíznych staníc a okrem skladby The Jean Genie, ktorá mala v sebe aspoň náznak niečoho poctivo rockového, som z jeho tvorby nemal nič. Som asi ten posledný, kto by mal jeho muziku posudzovať komplexne.

Našťastie, nemám komplexy venovať mu pár nekomplexných postrehov. Za tých cca tridsať rokov, čo sa s jeho muzikou čas od času z dôvodu náhodných omylov stretávam, som sa vždy povrchne a rázne zatvrdil, že nikdy viac. Ale prišla korona, už skoro rok čiastočne pracujem z domu, popritom veselo počúvam muziku a občas si z nudy niečo objednám, aby som si spestril domácu CD-téku. A počiatkom tohto roka (2021, aby bolo jasné) ma prepadla podivná nálada – čo tak dať Bowiemu aspoň nejakú šancu? Nie povrchným streamom, ale tak, aby som sa nemohol vyhovoriť a mal šancu si ho, nedajbože, napočúvať. K tomu sa hodí pár presne cielených albumov (povedal som si). Keďže The Jean Ginie je na albume Aladdin Sane (1973), bolo jasné, že z nostalgie mám prvú položku na zozname. Osobne som už dlho uvažoval, že si do zbierky zaradím The Rise And Fall Of Ziggy Stardust And The Spiders From Mars (1972), čisto preto, lebo je to jeden z tých historických albumov dokresľujúcich 70. roky. Nuž, to by bol druhý kúsok.

Malá rešerš po nete mi však dala do pozornosti ešte jeden album – The Man Who Sold The World (hej, titulnú skladbu poznám od Nirvany). Zaujali ma dve veci. Prvá, mnohým tradičným fanúšikom album nevonia, vraj je „tvrdý“. Naopak, tým, ktorým vonia, sa na ústa derú výrazy ako Led Zeppelin a dokonca Black Sabbath! No tak teda dobre, to som zvedavý!

Nuž, povedzme si pravdu, ani jedna z menovaných veličín sa tu nenachádza. Avšak, tvrdý a rockový tento album je. Kým tie zvyšné dva menované sú tradične mäkké ako vizáž hlavného protagonistu, The Man Who Sold The World je dobrý! Obal amerického vydania je dosť odpudivý, nie, že by jeho náhrada za Bowieho v ženských šatách bola nejaká výhra. Poďme k samotnej muzike.

Už prvá skladba The Width Of A Circle má príjemne rockovú náladu. Gitarista Mick Ronson mi vždy z celej kapely prišiel ako najuveriteľnejší rocker a tu to potvrdzuje. Väzbí, riffuje, kvíli, sóluje, skrátka, je to gitarista ako sa patrí. A keďže má skladba osem minút, môžeme si dopriať aj príjemnú náladovú medzihru uprostred. Podobne je na tom aj All The Madmen, začne nervóznou akustickou náladou a potom pekne zrockuje. Do toho nastúpia akési divadelné dialógy, kúštik psychedélie, vidno, že producent Visconti mal pre glam cit. Ono, mal cit pre všeličo, však produkoval kadečo, od T. Rex, Strawbs cez Thin Lizzy až po Carmen, či Gentle Giant. V súvislosti s hardrockovou peckou Black Country Rock sa spomína onen Led Zeppelin. Neviem, neviem, každopádne jediné mínus, kebyže chcem odčítať, čo nechcem, je Bowieho spev. Na riadne rockové vypätie nemá ani rozsah a ani nasadenie. Vždy mi prišiel taký nemastný-neslaný, ale tu mi to neprekáža. After All je taká psychedelická dumka, pokojne mohla inšpirovať Nicka Cavea.

Druhá strana platne začína takou zvláštnou zmeskou glamu, teátra a rocku nazvanou Running Gun Blues. To temná tvrdá Savour Machine s manierou á la Alice Cooper ma chytá za srdce. Opäť musím vyzdvihnúť Ronsona, ten to reže, akoby zabudol, že je u Bowieho. She Shook Me Cold pripomenie Black Sabbath, ak popustíme uzdu gargantuovskej dávke fantázie. Mne skôr evokuje tie hrubozrnné americké hardrockové spolky, čo sa do Európy ani nedostali. Inými slovami, je to pecka! Titulná skladba The Man Who Sold The World je príjemná melodická vec, rozhodne nie je hlavným dôvodom, prečo sa na tento album sústrediť. A je tu záver. The Supermen sa hrá na tvrdší glam, tak jej treba.

David Bowie sa na poli populárnej hudby usadil pevne, je mi to vcelku ukradnuté. Ale tento kúsok, kedy sa snažil znieť aspoň na chvíľku tvrdšie než mu umožňovala jeho nablýskaná póza, nie je zlý. Som rád, že som ho takto s odstupom objavil, spoznal a môžem mať na Bowieho aspoň jedného pekného slova. Keďže je moja skúsenosť stále čerstvá, uvidím, či môj záujem opadne alebo sa udrží, aktuálne ma The Man Who Sold The World baví.

hejkal 09/2022