Reakce na recenzi:

POsibr - @ 08.01.2020

Už to nie je úplne glamrockový mimozemšťan Ziggy Stardust a ešte stále to nie je funk-soul-artový chudý biely vojvoda. Na albume Diamond Dogs možno bádať akýsi prechod Bowieho tvorby, žánrový predel. Album je to koncepčný, spojený pochmúrnou tématikou, aj napriek niektorým povzneseným melódiám. Vykresľuje spoločnosť, ktorá sleduje, pohlcuje, uniformuje. Voľakde som čítal, že Bowie chcel zhudobniť Orwellov legendárny román 1984, ale od jeho vdovy nedostal povolenie. Tie paralely tam však určite ostali. A nielen v rovnomennej skladbe.

Úvod albumu tvorí Bowieho intro, príhovor, ktorý nastoľuje kulisy. Na titulnej DIAMOND DOGS vnímam ako zaujímavý akurát úvodný riff, ktorý sa párkrát v skladbe zopakuje, ináč skladba nejako nevystupuje z glamrockových koľají. Povznesená melódia, piano vyhrátky od Mikea Garsona. Bowie tu obstaráva gitaru aj saxofón, žiaľ, Micka Ronsona na šiestich strunách nepočujeme. Po predošlom albume plnom coverov sa cesty tejto skladateľskej dvojice na dlhšiu dobu rozišli. Priemerná skladba. Zato suita SWEET THING – CANDIDATE – SWEET THING (REPRISE) je u mňa prvým vrcholom albumu. Bowie tu od hlbokého intra prejde celým hlasovým spektrom, emócia sála z každého tónu. Suita skladieb začne relatívne povznesene, ale v pozadí cítiť akúsi beznádej, melanchóliu. Bowie si dokonca strihne aj gitarové sólo a nie je to zlé. V časti Candidate však nálada zamrzne, tu je tá melanchólia už očividná. Zakerná rezavá gitara v pozadí, miestami piano, saxofón, naozaj zaujímavá hudobná koláž. Nehovoriac o Bowieho naliehavom speve v druhej polovici, to je čosi! „We‘ll buy some drugs and watch a band, then jump in the river holding hands.“ Nie práve optimistické. Až apokalyptické. Reprise začína kvílivým saxofónom a Bowieho vyčerpaným vokálom, s gitarovým šumom na pozadí. Akoby všetka nádej vyhasla, no aj napriek tomu sú tu svetlé momenty. Nechýba ani krásna piano medzihra, kým nedôjde k až industriálnemu inštrumentálnemu outru s dominantnou basou a kakofonickou gitarou. No a na záver prvej strany platne je asi najznámejšia skladba z albumu, REBEL REBEL. Parádne chytľavý Bowieho riff odštartuje veselú jazdu, textovo aj hudobne asi najpovznesenejšia pieseň na albume. Glam rock na štýl Ziggyho Stardusta spred dvoch rokov. Výrazná je tu tiež basa Herbieho Flowersa, ktorý hral s rôznymi veľkými menami na oboch stranách Atlantiku. Opäť vyzdvihnem druhú polovicu skladby, to musela byť na koncertoch riadna pecka.

Až baladický charakter má otvarák druhej strany, ROCK‘N‘ROLL WITH ME. V refrénoch dokonca až sťaby vianočný, či sa to zdá iba mne? Inštrumentálne pompézne spracovanie a Bowieho precítený vokál robia zo skladby naozaj solídny kúsok. Pozitívne naladí, avšak iba kým sa nespustí WE ARE THE DEAD. Ďalšia bomba. Melanchólia podkreslená klávesami a odovzdaným Bowieho spevom, ktorý miestami sťaby prorok skazy frázuje až strach ide. Naozaj, jeho práca s hlasom je tu na jedničku. Asi najzvučnejším indikátorom ďalšieho Bowieho hudobného smerovania je funkovica s názvom 1984. Odkazy na svetoznámy román sú tu jednoznačné. A aj napriek tomu, že vám hovoríme, čo si máte myslieť, tak chcete tancovať. Funky basa robí divy. Skladba však nemá charakter „jednoduchej“ kompozície, jednotlivé vrstvy tú do seba perfektne zapadajú a skladateľsky je to naozaj hodnotný kúsok. V skladbe BIG BROTHER je už mozog úplne vymytý, všetci uniformne nasledujeme veľkého brata. Hudobne ma nejako nenadchýna, avšak tú „vymytosť“ vystihuje, myslím si, perfektne. Plynulý prechod do záverečnej „blbôstky“ CHANT OF THE EVER CIRCLING SKELETAL FAMILY signalizuje záver platne. Až do posledného, zaseknutého, abstraktného „bra“ vo finále.

Po zvážení dávam albumu 4*. Zásluhou silného stredu albumu, ktorý v rámci trichotómie úvod-jadro-záver výrazne dominuje nad perifernými časťami.

Fun fact na záver: recenziu na tento deň som si naplánoval už vopred, sranda je, že ju publikujem presne 12-rokov po poslednom texte k tomuto albumu na Progboarde.